čo čítaš

Práve som dočítal Konrada Wallenroda od Adama Mickiewicza. Neznášam nacionalizmus, ale milujem národy. Národné štáty ma desia, ale národné literatúry ma fascinujú. Predovšetkým v tých historických okamihoch, keď jazykové spoločenstvá nie sú ešte ustálené, keď sa ešte nevie, kto s kým bude ako komunikovať a o čom. Mickiewicz napríklad píše po poľsky, stáva sa najväčším poľským spisovateľom, ale neustále hovorí o svojej domovine „Litve“, píše poľský národný epos výlučne o potlačení Litovcov a ľutuje, že Litva stratila svoju kultúru. A ponúka im kultúru poľskú, vyvoláva poľský národ ako spoločenstvo ľudí, ktorí majú riešiť problém Litvy. Mňa však nezaujíma iba to, že literatúra týmto spôsobom tvorí národy. Zaujíma ma, že formovaním spoločenstiev literatúra formuje sama seba. Literárne diela sú zaujímavejšie, ich význam je akosi hlbší a širší, ich formy rozmanitejšie, vzťah medzi ich formou a obsahom silnejší, keď diela majú čo robiť.

Teraz som začal čítať Zadie Smith, NW, skvelý román (aspoň zatiaľ) o rasových vzťahoch a o živote plnom napätí aj farby a energie v severozápadnom Londýne. Román je inovatívny hlavne po formálnej stránke, ale formálne inovácie majú význam vďaka kontextu, kde prekypujúci jazyk a fragmentárny príbeh vyjadrujú narušený, ale kypiaci spoločenský život tohto podivného miesta. Je to zasa dielo, ktoré nevie, za aký národ hovorí, a práve preto má o čom rozprávať.

Často počujeme, že veľká literatúra je „univerzálna“ alebo „nadčasová“, že nerieši malé problémy nejakého obmedzeného spoločenstva, ale prehovára priamo k celému ľudstvu. Mickiewicz a Smith svedčia skôr o opaku. Ak je nejaké dielo len univerzálne a nadčasové, nakoniec málokoho zaujíma, lebo môže byť síce najdokonalejšie napísané, ale nemá nič špecifického, čím by sa líšilo od ostatných diel. (V tom je podľa mňa veľký problém mainstreamovej literatúry Severnej Ameriky a Anglicka zhruba od konca Druhej svetovej vojny, t.j. od tej doby keď hlavný prúd tamojšieho myslenia sa už prestal vidieť ako súčasť nejakého špecifického spoločenstva so svojimi sociálnymi problémami, a začal sa chovať ako niečo bezprostredne univerzálne, niečo, čo má za úlohu skúmať všeobecnú ľudskú dušu.

Výsledkom je obrovské množstvo nesmierne nudných diel, ktoré fakticky skúmajú veľmi špecifickú psychológiu typického predstaviteľa severoatlantickej strednej triedy, ale vyňatú zo spoločenského kontextu – tieto knihy akoby nič nerobili. Právom sú dnes knihy vychádzajúcich z prostredia etnických či imigrantských menšín viac diskutované – nie pretože belošská kultúra by nemala čo povedať, ale pretože hlavný prúd belošskej kultúry zabudol, že nie je univerzálny, ale že je tiež súčasťou špecifických problémov sveta, a že tieto problémy ponúkajú lepšiu literárnu predlohu, než ponúka abstrahovaná individuálna psychológia…).

Čítam tiež poviedky Šolem Alejchema, preložené z jidiš. Patria medzi zakladateľské diela jedného literárneho jazyka, ktorý pár generácií po svojej veľkej obrode stratil prevažnú väčšinu čitateľov. Táto literatúra vyvolala národ, ktorý vlastne nikdy neexistoval v podobe normatívneho moderného štátotvorného etnika – už v časoch Šolem Alejchema boli jidiš hovoriaci rozptýlení po svete a ani netúžili po založení vlastného jidiš hovoriaceho národného štátu. Písali v tvrdohlavej viere, že národy v modernej dobe dokážu prežiť bez hraníc…

No a trochu sa hanbím si to priznať, ale čítam v poslednej dobe aj Bibliu. Od začiatku, po poriadku kníh. Keď človek nečíta len citáty selektované k jednému či druhému účelu, môže si všímať, že je to úžasná, a zároveň hrozná kniha. Je to kniha mnohých autorov, mnohých interpretov, mnohých posolstiev, mnohých protirečení, sama seba komentuje, jedna pasáž hovorí jednu vec, druhá opačnú, tretia sa snaží urovnať očividne protichodné významy. Kniha začína ako polyteistická mytológia v dobe, keď existuje len pár ľudí, ale veľa bohov, a sleduje jedného Boha, ktorý sa opakovane premenuje (až do postbiblickej doby, keď začína byť zakázané vysloviť jeho meno), tento boh sa postupne stáva dôležitejším, stvorí jeden národ, tento národ sa tiež párkrát premenuje, tento jeden boh sa stáva Bohom jediným, ten národ sa stáva národom vyvoleným, z rôznych ľudoprázdnych území vzniká preľudnená Zem, ktorú ten národ dobýva, z ktorej je zasa vyhnaný, vráti sa, je vyhnaný, oslavuje vyhladzovanie iných národov, potom vyzýva všetkých dobrých ľudí k tomu, aby vždy prijali medzi seba cudzincov, lebo „aj vy ste boli cudzincami“, a tak ďalej.

Píšem teraz cyklus básní, v ktorých vymýšľam slová biblických postáv, ktoré v oficiálnych interpretáciách nie sú zrovna oslavované. Takže čítať Bibliu je pre mňa výskum.

čo sleduješ

No, čo má človek sledovať, keď zároveň číta? Keď začínam príliš sledovať dianie sveta, už nestíham poriadne čítať knihy. Keď začínam príliš čítať knihy, už neviem, čo sa deje vo svete…ale snažím sa nájsť určitú rovnováhu. Je to ťažké, keď svet práve stratil rovnováhu. Ešte niečo sledujem, nastavil som si pred pár rokmi pravidlo, že sa každý deň aspoň na niekoľko minút učím jeden alebo druhý jazyk. Je na svete toľko jazykov, toľko príbehov, ktoré chcem objaviť v origináli, a v živote je tak málo času…

nad čím premýšľaš

Stále mi vŕta hlavou myšlienka, že človek musí písať zo špecifickej pozície, aby mohol osloviť svet – ale že ja netuším, na ktorej pozícii vlastne stojím. Asi preto rád čítam diela z počiatkov národov, literatúru v okamihoch neistoty. A premýšľam často aj o jazykoch, ktorým sa nikdy (alebo ešte) nepodarilo etablovať na jazyky moderných národov. Národy sa stávajú smiešnymi a trápnymi, keď sa stávajú samozrejmými a pritom neprestávajú o sebe hovoriť, na seba pripomínať, vedľajšie národy urážať. Ale neuskutočnené národy ma stále lákajú.

Mám v úmysle napísať zbierku poviedok o národoch, ktoré sa stratili, či nikdy neexistovali, či len snívajú o budúcej existencii. Aj o tom, čo by som nazval „medzinárodným“, t.j. o svetovom proletariáte bez krajiny. Ten tiež ešte potrebuje svoju buditeľskú literatúru, ktorá by ľudí povzbudzovala k myšlienke, že tvoria všade na svete navzájom komunikujúci celok, národ bez územia, a to potrebuje teraz viac než kedykoľvek v minulosti, lebo teraz je väčší než kedykoľvek predtým, ale takmer úplne stratil svoj kultúrny výraz, svoju komunitne zdieľanú literatúru.

kam chodíš

Už ani neviem…mám pocit, že stále niečo hľadám, ale už neviem čo. Chodievam do lesa, k vode, občas do zámoria, najčastejšie do knižnice.

Joe Grim Feinberg je kultúrny antropológ pôsobiaci na Filozofickom ústave Českej akadémie vied. Jeho prvá kniha je interpretáciou spoločenského významu slovenského folklóru, Vrátiť folklór ľuďom (Sociologický ústav SAV a AKAmedia, 2018). Venuje sa aj dejinám robotníckych piesní, z jeho beletristickej práce vyšlo niekoľko poviedok a básní. Jeho posledná kniha je proletárska erotická tragikomédia v piatich dejstvách Praise Boss!

https://charleshkerr.com/books/praise-boss-by-joseph-grim-feinberg.