Z hotela ma poslali zlou cestou. Nakoniec som bola rada. Ak by som do rozária v Botanickej záhrade šla priamo, nedostala by som sa ani k pavilónu Flora Olomouc, ani na bulvár v parku, ktorý ho obklopuje. Staré stromy, bohato vysadené záhony, mlynský jarok, fontána, altánok i reštaurácia z obdobia Rakúsko-Uhorska. Olomouc je „pjekné mjesto“.

Cesta tam

Budovu pavilónu medzinárodnej výstavy Flora Olomouc postavili v 60. rokoch minulého storočia podľa víťazného návrhu architekta Petra Braunera, ktorý podľa svojich slov vytvoril akýsi kvetinový skleník s betónovými stromami a strešnou kovovou konštrukciou pripomínajúcou konáre. Ruže som pri ňom nevidela. Volám svojmu sprievodcovi, Jiřímu Malaskovi, vedúcemu Botanickej záhrady a rozária Výstaviska Flora Olomouc. Neblahé tušenie sa potvrdzuje, som úplne mimo.

Vďaka tomu však zažijem pocit, ktorý túžili v návštevníkoch vytvoriť majitelia pozemkov už od roku 1820, kedy začali priestor na západe od mestských hradieb vysádzať ako park. Na ceste od Výstaviska prechádzam cez Smetanove sady so širokým bulvárom pre chodcov a pásmi záhonov v jeho strede. Neskôr si prečítam „Rudolfova aleja“. V októbrovom slnku nevidím, kde bohato vysadené záhony začínajú , ale končia pri fontáne rovno pred novorenesančnou budovou postavenou v roku 1879 v štýle kúpeľných pavilónov. Hneď oproti nej sa nachádza liatinový altánok, popri ktorom kráčam chodníkom späť k štvorprúdovke, cez ktorú som prechádzala o niečo ďalej pred hotelom. Predomnou je mestská tržnica, vpravo bujná zeleň, ku ktorej smerujem. „Ste to vy?“ opýta sa ma mladý muž v okuliaroch a zelenej veste so znakom Botanickej záhrady.

Pod obrovskými stromami tentoraz Bezručových sadov vedie ponad mlynský potok drevená lávka ponad. Nadšená z nej si nevšimnem majestátne hradby po ľavej strane. Prechádzame popri pevnosti, ktorá pripomína podobnú v Komárne. Skratkou v plote pre personál prídeme na najvyšší bod rozária. „Tu, kde stojíme, je napravo od nás rozárium a naľavo začína botanická záhrada.“ Oranžové tehly pevnosti môžu na prvý pohľad pripomínať niektoré zákutia Kew Gardens v Londýne. Po miernych schodíkoch sa dostaneme k obrovskému kru, ktorý je práve obsypaný veľkými okrúhlymi šípkami. „Rosa canina, kultivar Kiese. Na rozdiel od klasickej ruže šípovej má väčšie purpurové kvety, preto sú aj jej šípky väčšie,“ vysvetľuje Jiří Malaska. Ide o kultivar botanickej ruže, ktorý vyšľachtili v Nemecku v roku 1910, kvitne raz do roka a nemá toľko tŕňov.  

Betón a drevo

Stojíme na betónových platniach, ktoré sú základným architektonickým prvkom v tomto verejnom priestore. Majú v sebe ostrovčeky so zeminou a rastlinami. Olomoucké rozárium otvorili v roku 1972. Dnes sa na betóne nachádzajú drevené objekty v tvare vĺn, ktoré slúžia ako lavičky či ležadlá prípadne tréningový priestor pre parkúr či skejtbordistov. Na briežku, ktorý poskytuje výhľad na celý areál, sa okrem nich nachádzajú aj kovové stĺpy s textilnými markízami v tvare vrtuliek. Ocenia ich najmä návštevníci každoročnej júnovej akcie „Vyznání růžím“.

„Rozárium je dnes po architektonickej stránke takou, povedzme, zmesou pôvodného projektu z roku 1972, a moderných prvkov, ktoré pribudli po rekonštrukcii v roku 2016.“ Na dobu vzniku areálu odkazujú betónové panely, po ktorých chodíme, i betónové partery, v ktorých sú zasadené ruže. Podľa Jiřího Malasku moderné prvky priestor doplňujú. Rekonštrukcia rozária prebehla podľa návrhu Zdeňka Sendlera, záhradného architekta z Brna. Neubližujú dnes betónové platne samotným rastlinám? V čase klimatických zmien sa nahrievajú oveľa viac než pred 50 rokmi. „Áno, samozrejme, je to drobný problém. Ale už pred 50 rokmi na to architekt myslel a doplnil celé rozárium veľkými betónovými bazénmi s vodotryskami.“

Olomoucké rozárium sa delí na päť samostatných parterov, betónových polí so záhonmi, v piatich rôznych výškových úrovniach. V každej časti je niekoľko desiatok betónových záhonov pre ruže. Okrem toho ich sadia aj na voľné plochy v trávnikoch. Od začiatku bolo projektované ako plocha pre ruže, keďže na prelome 60. a 70. rokov sa Výstavisko Flora Olomouc rozhodlo vytvoriť priestor výlučne na ich pestovanie. Výstavba sa začala v roku 1970 podľa projektu architekta Emila Zavadila, prví návštevníci doňho vošli o dva roky neskôr. Výsadba v trávnikoch bola už aj v pôvodnom projekte, s narastajúcim počtom odrôd sa stále viac rozširuje. Ako Jiří Malaska dodáva, že pri poslednej rekonštrukcii doplnili ruže v betónových parteroch okrasné trávy a trvalky ako architektonický dizajnový doplnok.

Zbierka

V priebehu posledných 5 rokov odbornú zbierku ruží v Olomouci rozšírili takmer o polovicu, takže v súčasnosti má 900 odrôd a zhruba 3500 kríkov. Nové rastliny sadia do jednotlivých záhonov rozdelených podľa základných skupín. Areál sa delí na časti s botanickými ružami a historickými odrodami, medzi nimi stolisté, damaské, alby, portlandky, machovky, bourbonky, galiky, atď. Časť záhonových ruží rozčlenili podľa krajín, v ktorých boli vyšľachtené, napr. Nemecko, Francúzsko alebo aj severná Amerika či relikt odrôd vyšľachtených v bývalom Sovietskom zväze, predovšetkým od Ukrajinky Klimenkovej ale aj Rusa Staňka. Každú rastlinu označuje tabuľka s jej názvom, menom šľachtiteľa, krajinou pôvodu a rokom vyšľachtenia. V každej časti rozária sa nachádza tabuľa s informáciami o skupine v nej vysadených ruží.

Našu prechádzku sme začali na parteri číslo 5, najvyššom mieste rozária s vyhliadkou, kde sú podľa šéfa rozária vysadené zaujímavé skupiny ruží. „Máme tu hybridy ruže perzskej ale aj tzv. volánkové ruže a ďalšie skupiny.“ Nerozumiem pojmu „volánkové“. Jiří Malaska mi vysvetlí, že ich oficiálny názov je ruffle roses a vyšľachtila ich holandská firma Interplant Roses. „Táto skupina ruží sa vyznačuje zvlnenými okrajmi okvetných plátkov, z ktorých niektoré narastajú takmer do špicov.“ Chápem. „Volánky“ sú volány. 

Z ležadiel na vyhliadke si návštevníci v plnom rozsahu vychutnajú pohľad na časti so stromčekovými, záhonovými a popínavými ružami i betónové bazény za nimi. Záhonové ruže priamo pod vyhliadkou predstavujú diela nemeckých šľachtiteľov. V časti napravo od nich budú krášliť výhľad anglické záhonové ruže Davida Austina.

Odrody do celkovej zbierky vyberajú nielen podľa toho, aby návštevníkom predstavili zástupcov všetkých základných skupín. Druhým kritériom výberu je to, aby ruža mala svoj príbeh. Dostávame sa k machovkám. Práve pri nich sa Jiří Malaska v rámci podujatia „Vyznání růžím“ zastavuje s návštevníkmi oveľa dlhšie. „Pretože ich puky majú tak intenzívne skučeravené okraje kališných lístkov, že to vyzerá ako trojrohý klobúk, ktorý nosil Napoleon. Aj tej ruži sa potom hovorí buď Napoleonova ruža alebo Napoleonov klobúk.“ Pri machovkách vysvetľuje aj to, že sú potomkami ruže stolistej a majú veľmi voňavé kvety. A nielen kvety. „Keď pošúchate žliazky, ktoré vytvárajú akoby mach na spodnej časti puku, voňajú ako živica.“

Aký príbeh vyberá hneď vedľa, pri záhonoch českých a slovenských šľachtiteľov? „Vždy sa zastavujem pri ružiach Jana Böhma, najviac pri Máni Böhmovej.“ Je to pochopiteľné, pretože je nielen prvou odrodou, ktorú slávny Čech vyšľachtil, ale zároveň sa stala prvou popínavkou vyšľachtenou na území Českej republiky. „Navyše, náš ker, ktorý tu v rozáriu máme, má jednu vetvičku, na ktorej je spätná mutácia. Teda vetvička ruže, z ktorej vznikla.“ Máňa Böhmová je sport. „Čili pupenová mutace kultivaru Tausendschön.“ A ten kvitne naružovo. Máňa má kvety biele. „Takže my máme ker ruže Máne Böhmovej, ktorá má aj biele aj ružové kvety.“  

Posledné tri roky tvoria v Olomouci systematickú zbierku ruží českých a slovenských šľachtiteľov. „Momentálne je v našej zbierke 250 odrôd a neustále ju rozširujeme.“ Nachádza sa po ľavej strane od vyhliadky, tvoria ju pásy záhonov v trávniku a obsahuje kultivary nielen od Jana Böhma, ale aj Josefa Strnada, Ludvíka Večeřu, Josefa Havla, Josefa Urbana a ďalších. „Z tých slovenských by som určite na prvom mieste zmienil Rudolfa Geschwinda. Jeho prístup k šľachteniu nás zaujal natoľko, že sme vytvorili špeciálnu časť, kde zbierame vyložene iba jeho odrody. Momentálne ich tu máme 35.“ Medzi nimi Astra, Gejša, Nordlandrose 1 aj 2. K nim zídeme po pravej strane vyvýšenej vyhliadky. Medzitým sa dozviem, že v Olomouci majú aj pomerne slušnú zbierku ruží ďalšieho šľachtiteľa zo Slovenska, Silvestra Györiho. „Nejakých, plus mínus, 50-60 kultivarov.“ A každý rok pribúda stále viac tým, ako sa zbierka práve týchto ruží rozširuje.

Jiří Malaska vysvetľuje, že najjednoduchším spôsobom ako získať ďalšie ruže českých a slovenských šľachtiteľov je nákup u škôlkarov, ktorí občas mávajú vo svojich „matečnicích“ skutočne poklady. Gro zbierok však získavajú výmenou očiek s ostatnými rozáriami v Čechách alebo na Slovensku, ako je napr. Borová hora, ale aj zo zahraničia, či už zo Sangerhausenu v Nemecku, Badenu v Rakúsku alebo Volčieho Potoka v Slovinsku. Očká z odrôd v Olomouci rozárium poskytuje iba podobným inštitúciám. „Nicméně, pokud je fyzická osoba zapálený sběratel, tak nemáme problém poskytnout očka i těm fyzickým zájemcům.“

Jeseň

Mnohé z ruží šľachtiteľov z Čiech a Slovenska boli v Olomouci už dávno. Nápad rozšíriť zbierku a postupne vysádzať záhony jednotlivých šľachtiteľov však vznikol len pred tromi rokmi. S jeho autorom, Jiřím Malaskom sme sa stretli v októbri, v čase, keď sa ruže presádzajú do záhonov podľa novej koncepcie. „Pomaličky sa blíži obdobie, keď budeme zazimovávať. Predovšetkým záhonové a stromčekové ruže v betónových parteroch.“ Tie zasypávajú kompostom, aby ich ochránili najmä proti mrazu. Keďže na prípravu dostatočného množstva vlastného kvalitného materiálu v rozáriu nemajú miesto ani vhodnú mechanizáciu, nakupujú ho v kompostárni, kam na jeho prípravu posielajú bioodpad z rozária. „Normálně se růže kopčí.“ Ale v Olomouci z dôvodu obmedzených priestorových podmienok zasypávajú ruže kompostom, ktorý na jar odoberú a použijú na hnojenie v botanickej záhrade. Tesne pred príchodom silnejších mrazov záhonové ruže zastrihnú o jednu tretinu. Hlavný strih si, samozrejme, nechávajú na jar.

Vstup do rozária v Olomouci je voľný celoročne, pričom hlavná návštevná sezóna je od apríla do októbra. V mesiacoch november až marec je otvorené len počas týždňa v pracovných hodinách jeho zamestnancov. Z ružovej záhrady sa k mlynskému potoku vrátim cez zbierku drevín, okolo záhonov s bohatými kvitnúcimi aksamietnicami a georgínami, po promenáde s drevenými pergolami plnými októbrového slnka. Predomnou je vysoký múr mestských hradieb s vykúkajúcimi historickými budovami s výhľadom na botanickú záhradu. Po najbližších schodoch vyjdem do centra chráneného UNESCO.

TEXT MARTINA ŠIMKOVIČOVÁ FOTO BOTANICKÁ ZAHRADA A ROZÁRIUM OLOMOUC