Jednodňová výstava tvojej poslednej kolekcie porcelánu a akvarelov prebehla začiatkom októbra v drevenej šope na mieste, odkiaľ pochádzate. Mohla by si povedať niečo viac o vzťahu svojej rodiny k záchrane historickej architektúry?

Tento vzťah je pre mňa a celú moju rodinu určujúci. Je v našich génoch, formoval a formuje naše životy dodnes. Priekopníkom bol môj starý otec, Andrej Čepiššák. V 60-tych rokoch, keď socializmus boril všetko staré a akože “nepotrebné”, zachraňoval čo sa dalo a šiel proti prúdu.

Jeho zberateľská vášeň prerástla v myšlienku založiť múzeum na hrade Stará Ľubovňa a neskôr v 70- tych rokoch, kedy sa múzeum rozrastalo, ako kastelán hradu založil v podhradí skanzen ľudovej architektúry.

Prišli roky neuznania a núteného odchodu celej rodiny. Koncom 70-tych rokov sme sa presťahovali do Košíc. Započaté dielo už ale bolo na svojej ceste. Moji rodičia pred odchodom kúpili starú usadlosť v obci Lacková v blízkosti Ľubovne, kde sme sa pravidelne vracali.

Lacková  je  malebná, nie veľká dedinka s bohatou košikárskou tradíciou a krásnymi ľuďmi. Je to miesto, ktoré ma v detstve napĺňalo obrazmi. Tu som prvý krát stála na bežkách, tu moja stará mama chovala včely a vytáčali sme vlastný med, tu sme sa túlali po lúkach a lesoch okolia Vyšných Ružbách, Kamienky, Litmanovej a pravidelne sme navštevovali hrad Ľubovňa. Lacková je miesto, ktoré starosta obce právom nazval “ malá, ale sebavedomá “.

„Malá ale sebavedomá“ je poetický názov pre výstavu o ďateline, lúčnej rastline, ktorá u nás rastie všade.

Trifolium pretense je podobná mnohým iným, ale predsa je sama sebou a nebojí sa ňou byť. Chcem o nej rozprávať, zdieľať jej hľadanie, jej odvahu i obavy, podávať svedectvo o jej putovaní. Každý z nás má svoj pôvab, talenty a dary, len ich musíme v sebe nachádzať, nebáť sa vystúpiť a ísť vlastnou cestu.

Po rokoch sa vraciam ku koreňom. Na prahu päťdesiatky sa pýtam kto som, kam patrím a kam kráčam. Túžba spočinúť v lone môjho detstva ma priviedla k rozhodnutiu presunúť časť môjho ateliéru z Košíc do Lackovej. V posledných mesiacoch tu trávim veľa času. Maľujem a maľujem …, túlam sa a kúpem sa v termálnom kráteri, objavujem krásu a silu bylín, kvetov a rastlín, spoznávam miestnych ľudí a nachádzam samé poklady.

Objavila som samú seba, ďatelinu, lúčny kvet,  jeden medzi mnohými, ktorý má svoj vlastný príbeh a ako vravia múdre knihy a fytoterapia, disponuje množstvom darov a životodárnymi účinkami.

Nebol to môj zámer, ako si mnohí myslia, že v čase kedy keramika ako taká zažíva “come back “ končím a začínam maľovať. Skôr to vnímam ako nevyhnutnosť.

Čo sa stane, keď človek nájde poklad? Sám seba? Najprv je prekvapený, potom ohúrený, následne ho zaplaví radosť a entuziazmus, možno je aj trochu prestrašený ale predsa ho len nezakope späť ?! Túži ho rozmnožiť a zveľadiť. Mám pocit, že to je to najužitočnejšie, čo môže človek pre tento svet urobiť. Vynášať z vlastných hlbín poklad, ktorý dostal.

Pracuješ v médiu keramiky a pri svojich projektoch berieš do úvahy kontext. Čo ťa priťahuje na porceláne a v akých kontextoch si premýšľala?

Sú témy, ktoré mi keramika, kvôli zdĺhavej technológii neumožňuje vyjadriť  okamžite a to ja momentálne potrebujem. Akvarely ako denníkové zápisky, záznamy o mieste, povahe a okolnostiach súvisiacich s nájdením pokladu. Taká Lackovská vedecká práca – sonda do duše jednej ďatelinky alebo ináč povedané, intímny záznam ženy, obrazový slovník, veľmi úprimný až prekvapivý. To sú akvarely, ktoré vynikli živelne počas horúcich letných dní tohto roku v Lackovskom ateliéri.

K tomu prišla na rad moja zbierka starých porcelánových mís a tanierov, ktoré už roky zbieram, v duchu sa usmievam a myslím na deda. Z princípu krásy a výnimočnosti porcelánu jeho čistoty mi konečne poslúžili ako skicár, ako strana denníka, na ktorý už môžem priamo písať svoje príbehy.

Mnohé porcelány pochádzajú z mojich vášnivých potuliek po burzách , bazároch, mnohé som dostala do daru, niektoré sú pôvodom z Lackovej. Zo starého tvorím nové.

Po mesiacoch pobytu v lackovskej “pustovni” som sa rozhodla urobiť výstavu v Stodole. Spolu so Zuzanou Bodnárovou sme z vyše 250 akvarelov urobili výber malieb a porcelánu.

Byť sama / sám so sebou dáva človeku príležitosť hľadať aj v tých neviditeľných a nepodstatných detailoch života pocit blaženosti. Takej, ktorá posúva človeka bližšie k sebe. ( Zuzana Bodnárová) a k Bohu ( Andrea Čepiššáková).

ROZHOVOR VIEDLA IVANA KOMANICKÁ FOTO ARCHÍV AUTORKY