Podľa čoho dávate svojim ružiam mená?

Mená? Podľa svojho citu. Niektoré veci som už nevedel zniesť.

Táto ruža sa volá ‚Koncz Márton‘. Bol kuruckým špiónom. Chodil kade-tade, ale potom ho chytili, vzali do Prešporka a odsúdili na smrť.

Kedy ste sa začali venovať ružiam?

Kúpili sme záhradu, od svokry sme s manželkou dostali tri čajové ruže. Na jeseň sme si chceli kúpiť ďalšie. Šiel som do Bratislavy, podľa fotografií som si vybral 10 rôznych druhov, pekne som si ich sem vysadil a na jar všetko rozkvitlo. Všetky boli rovnaké. Aby sme nemali to isté o rok, vzal som si katalóg a vybral ružu, ktorá sa mi páčila. Zas som zobral 10 ruží, z toho bolo 7 takých istých. Bola to ‚Gloria Dei‘. Odvtedy tú ružu nenávidím, napriek tomu, že to bola ruža 20. storočia. Nenávidím. Tak to je.

Neskoršie som pochopil, že sa to tak nedá robiť, že si ruže budem zháňať sám. V Bratislave sa to nedalo. Na Slovensku je to tak. Bez ohľadu na národnostné zloženie Slovenska. V Dunajskej Strede, už som mal vtedy ruže, som chodil po meste, a zrazu vidím jednu ružu, čo sa mi strašne páčila. Odfotografoval som si ju. Zrazu príde pán domáci a hovorím: „ Nemohli by ste mi dať z toho dve-tri očká?“ On na to: „Ja som nie za to dať hocikomu.“

Neskôr prechádzali okolo mojej záhrady. . „Jéj,“ hovorí jeho manželka. „To je pekné, mohli by sme?“ Hovorím: „Nech sa páči! “ Tak pozerali, pozerali. „Dajte mi z tohto, tohto.“ „Dám vám takisto, ako ste mi dali vy,“ hovorím. Vtedy som mal lepšiu pamäť, tak som mu nedal.

Pár ružiarov na Slovensku si vysoko cením, ale stal som sa čechofilom.

Prečo?

Lebo z ničoho nič, ani ma nepoznali, ani nevedeli, kto som, a povedali: „Prídeš a dám ti. Nemám veľa iba okolo sto.“ Tak sa počet ruží v našej záhrade zvýšil. Potom som mal okolo 700 odrôd. Medzitým som sa snažil zachrániť ruže, napríklad, sovietskych šľachtiteľov, ako Klimenková, ktoré bežne vyhadzovali. Nie za to, že boli sovietske. Nemohol som to zniesť. Veď je za nimi práca.

Vraj je vaše rozárium najväčšie na Slovensku. Koľko tu máte odrôd?

Najmenšie, ale s najpočetnejším zložením odrôd. Teraz už ich nie je veľa, okolo 500. Kedysi som ruže aj zachraňoval, ale už sa to nedá, lebo nemám miesta pre svoje ruže.

Koľko tu máte svojich ruží?

Čo mi ostalo, lebo mi niektoré vyhynuli. Môže ich byť tu tak 195 odrôd. V Čechách ich majú všade.

Keď sme už tu, táto ruža sa volá ‚Pescan‘. Je to staré latinské meno Piešťan. A táto ruža dostala meno po tom pánovi advokátovi, ktorý zachraňoval Hedvigu Malinovú, ktorú zbili v Nitre. Aj jej chystám ružu.

Vidíte, čo to je? To sú opelené ruže.

Keď sa opeľujú ruže, zoberiem si druhú ružu. Neopeľujem štetcom ako v lepších rodinách. Ja nie. Očistím ružu, nasypem tam iný peľ z inej odrody, ak by sa to náhodou ujalo. Niektorí hovoria, že keby to robili dobre, tak by to vyšlo. Ale to tak nie je. Je to, ako keď majú v jednej rodine 4-5 detí, každé je inakšie. Otec a matka sú tí istí. Ale keď lepšie poznáte tie väzby, o chvíľu zistíte, že napríklad v mojej rodine má syn lásku ku knihám a výšku po mne, aj lodníctvo zdedil po mne, ale predpoklady na pribratie hmotnosti po babke a holú hlavu po dedovi. Nechcem mudrovať, ale to sú také veci, že to isté sa stane. Voľakedy sa hovorilo: „Pozrieš si matku, zober si dcéru.“ Samozrejme, aj u ruží je to tak. Nakoniec, je to biológia.

Môžeme sa vrátiť k tejto ružičke? Prikrytá je prečo?

Pozrite sa, ja ju opelím. Dám tam, dajme tomu, z tejto ruže. Ale príde včela a donesie vám iný peľ. Alebo príde iný chrobák a ten zoberie celý vnútrajšok.

Aké meno by ste dali tejto ruži?

Ona je taká nežná, malinká…

Ja vám poviem. Janko Hraško.

Toto je Janko Hraško! To je vaša ruža!

Je výsledkom dlhoročnej práce. Aj pri týchto kvety zmenšujem. Čím menšie boli kvety, tým menšie boli aj šípky.

A zo šípok robíte semenáče…

Šípky sa očistia, vylúskajú, semienka sa zasejú.

Prečo ste začali so šľachtením? Spomínali ste, že prvé ruže ste dostali od svokry. Kedy ste sa rozhodli, že si ružu vyrobíte sám?

Ja som nechcel šľachtiť ruže, pánboh chráň! Ja som chodieval na ryby, mal som tu veci. Boli tu vysadené ruže, niekde tuto. Tri vedľa seba. A ja som sedel a hovorím starkej, že čo keby sme to spolu opelili. Tak som chytil a krížom-krážom, absolútne bez nejakej prípravy, začal som to miešať. Až keď som prišiel domov, som si prečítal, že by som to mal označiť. Na druhý deň som označil, čo som opelil a na ďalší zas. Nakoniec mi zostalo okolo 140 semenáčikov. A jedna z nich bola taká, že ani sem nepatrila, ani tam, ani otcovi, ani matke. Tú som potom pomenoval po manželke. To je tak, keď sa niekde začína nejaký hriech, tak už to potom neprestane.

Poďte ďalej, ja vám ukážem. Tu sú napríklad ružičky, ktoré boli vysadené na jeseň. Každý druh semenáča je označený podľa odrody. Niektoré mali jedno zrnko, tak som vysadil jedno zrnko. Tu som vysadil celý rad. Ale nevzišlo z toho nič.

Každá rastlinka je očíslovaná. Koľko ich tu máte?

Jesenná sejba bola približne 750-800 položiek. Ja považujem ruže za básne. Tá ruža nemusí byť Illiadou a Odyseou. Pre Slovensko stačí aj Mor ho!. Skutočne, čo môže povedať tá ruža?

A táto tu má 4 lupene! To si musím označiť. Ja som mal ruže so štyrmi lupeňmi, ale tie sa mi neuchytili.

Prečo ste so šľachtením začali? Čo vás na tom začalo tak baviť?

Nič. Viete, klamal by som, keby som tvrdil, že som si povedal, že budem šľachtiť. ruže. Ako hovorím, bol som na rybačke, došiel som okolo deviatej, dve hodiny som robil a pric-prac, robota bola hotová. Sedel som tam v chládku a tak si hovorím: „Čo keby som to dal?“ Náhodou. Všetko sa to takto začalo.

Hovorili ste, že ste sa stali čechofilom. Čo to znamená?

Slovensko je dosť nešťastný štát. Keď už som mal ruže, tak mi hovorili, aby som si ich dal niekde zapísať. Tak som napísal do Maďarska, do Čiech, na Slovensko. Jedni napísali tak, druhí tak. Vtedy stála známka 8 alebo 9 korún. Koruny už neexistujú neviem koľko rokov, ale odpoveď som doteraz nedostal.

Na Slovensku?

Na Slovensku. Zabudli na to. Ale nie som zatrpknutý. Napríklad som pomenoval ružu „Hybe“. Poznáte Hybe? To je, tuším, najkrajšia dedina na Slovensku. Je to ako s piesňami. Jednému sa ľúbi tá, druhému oná. Mne sa ľúbili Hybe. Ale pomenoval som tie ruže len tak, reku, čo povedia. Napísal som im. Hneď mi napísali, áno, sú veľmi vďační, že som pomenoval po nich ruže.

Ukážem vám jednu ružu. Volá sa ‚Cassovia‘. Prvá ruža vyšľachtená na Slovensku zo skupiny machoviek. Ja som ju vyšľachtil a v Košiciach akurát mali nejaký kultúrny rok (pozn. red. Košice 2013, Európske hlavné mesto kultúry). Ako zaujímavosť som im poslal jej opis, nie, že niečo potrebujem. Nepotrebujem nič. Oni to dosť dobre vedeli, že nič nepotrebujem. Ani nič nedostali.

Prečo ste ju nazvali Košice, teda Cassovia?

Voľakedy som tam chodil do školy. Druhú ružu som pomenoval Tyrnaviae‘.

Trnava.

Naša oblasť. Poslal som im fotografie, opis. Myslíte, že sa ozvali? Oni sú tiež zo Slovenska. Jednoducho neodpovedali.

Pôvodom ste vlastne odkiaľ?

Ja som z Matúšovej zeme. Je to medzi Malým Dunajom a Váhom. Voľakedy sa to robilo tak, že deti sa nemali kde naučiť cudzie jazyky. Tak vzali 10-ročného fagana medzi Slovákov, odtiaľ doniesli fagana sem. Babka aj dedo vedeli ako tak po slovensky, lebo sa chodievalo na jarmok. Môjho otca tak vzali. Tak sa naučil po maďarsky. On bol tiež z Matúšovej zeme. Ja som taký šaľeny, viete. Som veľmi rád, že nepatrím k nikomu.

Táto ruža je pomenovaná podľa čangovského básnika. Ten napísal básne v čangovskom nárečí. Ani po maďarsky, ani po rumunsky. Ako keby niekto napísal básne po východniarsky.

Vaše názvy sú ale aj politické. Obetiam Benešových dekrétov, Černobyľským hrdinom …

Táto ruža je prvá zo skupiny rugosa hybridov. Keď vysvätili kostol v Černovej, policajti, ako poriadni kresťania, vypálili do tých horniakov. Zostalo 40 mŕtvych. Čo ja za to môžem, že oni strieľali? Alebo napríklad môžete vy za to, že tam boli policajti, ktorí boli Slováci? Dostali rozkaz, strieľali.

A táto ružička je Kuciakovcov. Čajohybrid.

Prečo ste venovali ružu Martine Kušnírovej a Jánovi Kuciakovi?

Úprimne – ide mi to proti srsti. Niekoho zastreliť za to, že má pravdu? 70 rokov po vojne? No nehnevajte sa. Za to, že si niekto môže dovoliť všetko? Že si myslí, že keď má peniaze, že má čestný rozum? Nie. Ja som Kuciakovcov v živote nevidel, ale zaoberal som sa nimi. To nie je možné, aby nevinných ľudí hocijakí oní, ani nemám slov, dali zastreliť. A ešte sa aj chránia, že sú akože nevinní.

Dali ste ich rodičom túto ružu?

Poslal som im ju. Ale som vám hovoril, že sme na Slovensku. Nie za to som ju pomenoval, aby mi poďakovali. Pre mňa je to tak, že pre moje srdce je to dobre.

Pozrite sa, mám ružu, je v druhej záhrade, volá sa Vukovar-Ovčara. Viete, čo sa stalo vo Vukovare? Keď ho obsadili Srbi, našli tam v nemocnici vyše 200 zranených Chorvátov. Tak ich naložili do autobusu, vyviezli ich do Ovčary, umučili na smrť a postrieľali. A to sa môže nechať tak? Nemôže.

Keby to bolo, dajme tomu, v 40. rokoch, niekoľko rokov po druhej svetovej vojne! Ale 50 rokov po vojne? To už je veľa. To isté robili aj v Srebrenici. Ja nie som expert na tieto veci, ale mne sa takto uľaví.

Odkedy šľachtíte ruže? Od roku 2000?

Ešte skôr. Ja som šľachtil ruže, ale som netušil, že šľachtím. Mal som aj odrodu, ale nevedel som, že mám novú odrodu. Jedna ruža bola inakšia, hotovo. Stála pomimo, bolo by dobré ju rozmnožiť, tak som ju rozmnožil. A potom voľakto ma chytil, že „veď ty máš novú ružu“.

Táto ruža má rumunské meno. Tá sa volá Ciocârlia.

Čo to znamená?

Škovránok. Ale keď si vygooglite Ciocârliu, tak si vypočujte tú melódiu. Niektorí hovoria, že ju napísal negramotný cigán. X ľudí vyštuduje vysokú školu a nezloží takúto hudbu.

Fíha, máte zimomriavky, keď mi ju spievate.

Ten Rumun ju hrá na panovej flaute. Viete, aj keď nerozumiete textu, ale keď vidíte, ako to hrá, tak vás to stopercentne chytí.

Napadá mi ruža Zigäunerknabbe od Geschwinda. Hovorili ste mi, že bol pre vás vzorom. V čom?

V tej úplnej oddanosti. Úplne sa poddal tým ružiam. To je neuveriteľné, že… Už mám, tuším, viac odrôd ako mal on, ale že on tak veselo, tak jednoducho, nedá sa to vysvetliť. Geschwind je Geschwind.

A táto ruža sa volá Obetiam inkvizície.

Mnohé ruže máte obete.

Áno, žiaľ.

ZHOVÁRALA SA MARTINA ŠIMKOVIČOVÁ FOTO ARCHÍV SZILVESTRA GYÖRYHO

FOTO NA TITULKE MARTIN ŠIMKOVIČ