Kúpila som túto ružu pod iným názvom. To sa stáva, že kúpite inú ružu a potom bojujete s empatiou k rastline, hľadáte pre ňu iné miesto. Ale ja som iba videla, že namiesto bielej je tá ruža najprv bledoružová, až potom biela a ako rástla, rástol aj môj vzťah k nej. Videla som, že je výnimočne krásna. Vo všetkých aspektoch. Má dokonalé malé kvety a je to pôsobivý ker. Rosa Alba je známa sivastým či modrastým odtieňom svojich listov aj stoniek a tým, že je to veľmi odolná rastlina. Prežije chlad, severné zatienené miesta, štrkovú pôdu. Keď sa musí deliť o svoj priestor so stromami, krajšie zakvitá.

Ikona britského záhradníctva Sir Christoper Lloyd s trochou irónie skonštatoval, že v najlepšom prípade je ker ruží taký beztvarý, častejšie však doslova škaredý a situáciu zachraňuje iba jeho lístie, kvety alebo plody. Tento stereotyp opakuje mnoho kníh o záhradách, nepíše sa veľa o kvalitách ruže ako opadavého kra.

A predsa predovšetkým ruže z rodu Alba majú aj tieto kvality. Nebola som si istá, aké slovo použiť na opísanie tvaru kra tejto ruže bielej bez toho, aby to nebolo patetické. Pár slov, ktoré mi prišli na um, boli všetky poetické. Potom som narazila na opis ruže v encyklopédii Reader´s Digest. Ten opis bol poeticky presný. Ruža je poliehavá liana, ktorá bez opory rastie ako gejzírovito rozkonárený ker.

V našej malej mestskej záhrade sa na jar dotýka kvetov broskyne a necháva pod sebou postupne vykvitnúť snežienky, fialky a nakoniec konvalinky, kým ich neprikryje konárikmi a nezakvitne sama. Pomaly a dlho odkvitá.

Nemám tu poruke žiadne fotky tejto ruže vo váze, bude to tým, že ju zriedka strihám, aj keď má dlhé stonky, na konci ktorých sa puky roztvárajú postupne, tak jeden do týždňa. Ak by som ružu odstrihla, už by sa nerozvili. V jej vôni je ľahkosť citrusov, preto radšej zbieram lupene a pripravujem ružové želé, ktoré muži považujú za extravagantné, ale ženy a deti sa mu vždy potešia.

TEXT A FOTO IVANA KOMANICKÁ