„Zase budeme hovoriť o tom, že niečo neexistuje.“ Sedím v aute na ceste z Múzea Andreja Sládkoviča v Krupine. „Tak ako záhrady, gaštan pri hrobe a pamätná tabuľa na dome?“ pýtam sa spolujazdca Miroslava Lukáča, historika a nadšeného propagátora práce Rudolfa Geschwinda. Sme na ceste do Alžbetinho lesoparku, obľúbeného miesta prechádzok, posedení i dvorení Krupinčanov zo začiatku 20. storočia.

Átriá, záhrady, parky, lesoparky. Miesta na oddych aj zábavu zakladali už starí Rimania uvedomujúc si prínos vidieckych prvkov v mestskom priestore. „Rus in Urbe“ sa stal konceptom, ktorý do dokonalosti vo svojom zlatom paláci priviedol cisár Nero. S potrebou úniku zo stále viac sa rozvíjajúcich miest v nich zároveň vzniká paralelný zelený svet, oáza pokoja. Priemyselná revolúcia v 19. storočí nevyhnutnosť pobytu na čerstvom vzduchu znásobila. Mestská zeleň sa začína systematicky plánovať. V mestách bývalého Horného Uhorska sa éra oddychových lesoparkov spúšťa na prelome 19. – 20. storočia.

V jeden deň kovidovej pandémie v 21. storočí zaparkujeme v miestach najnižšie položených objektov filigrantsky rozvrhnutého areálu bývalého lesoparku v Krupine. Pred sebou vidím modrú drevenú polorozpadnutú chatrčku a za ňou množstvo náletových drevín. Miroslav Lukáč tvrdí, že pôvodne bol les vysadený v časti Báň alebo Stávka. V Tepličkách, kde práve stojíme, sa po atentáte na uhorskú kráľovnú a rakúsku cisárovnú Alžbetu radní rozhodli vytvoriť na jej pamiatku lesopark.

Na chvíľu prerušujeme rozhovor, aby nás neprešlo osobné auto. Prediera sa úzkou cestou vysypanou štrkom, ktorá mizne medzi neudržiavanými kríkmi a stromami. Ak by som na nej práve nestála, neverila by som, že tadiaľ dokáže prejsť. „Zdravím!“ zavolá Miroslav Lukáč smerom k šoférovi.  „Mestské lesy,“ vysvetlí mi.

Módna oddychová zóna vznikla na hranici mestského lesa v roku 1899 podľa plánov Rudolfa Geschwinda, lesmajstra mesta Krupina. „Boli tam terasy, tu ešte vidno naukladané skaly,“ ukazuje na pripomienku múru spevňujúceho svah nad ním môj sprievodca. „Boli tam dokonca pódiá. Každý rok mesto vyčlenilo niekoľko tisíc korún na ich prevádzku. Starší Krupinčania si ešte pamätajú, že do konca 60. rokov minulého storočia sa práve v tomto lesoparku, aj keď sa v tom čase už nenazýval menom kráľovnej Alžbety, ale len mestský lesopark, tak sem sa chodievalo na majálesy a juniálesy,“ pokračuje Miroslav Lukáč a ja pritom pred sebou úplne zreteľne vidím hrať živú hudbu na jednej časti pódia, zatiaľ čo na druhej sa tancuje a na ďalšej sedí a popíja. „A tá modrá polorozpadnutá budova so strieškou, ktorú vidíme, bol vchod do čiastočne v brale vybudovanej pivnice. Viete, pri tancovaní je potrebné, aby si človek niečo aj dobrého vypil, pivko alebo vínko. Preto boli práve v tejto miestnosti uskladnené sudy.“ Drevené a kované časti chladnej časom zničenej stavby, v ktorej stojíme, prezrádzajú technológiu z prelomu 19. a 20. storočia. Klopem na dodnes pevný masívny trám v miestnosti, ktorá pamätá húževnatosť Rudolfa Geschwinda.

Vyjdeme von a ja sa pozerám na naše auto zaparkované pred budovou, na mieste ktorej kedysi stával mestský hostinec spojený s kúpeľmi a kolkárňou. „Ľudia, ktorí v minulosti ešte nemali svoje vlastné kúpeľne a sprchy, sa sem chodili očistiť do vonkajšieho bazéna, neskôr i do vaní (boli tu vaňové kúpele). Spojili to s príjemným posedením, alebo si zatancovali.“ Prípadne sa poprechádzali po vyznačených chodníkoch. Alebo si tu, v hostinci zahrali kolky. S údivom počúvam, ako bolo jedného času v Krupine aj desať kolkární. „Dokonca tu bola aj sauna, kam chodili ľudia až zo Zvolena.“ Dodnes sa tu nachádza funkčné mestské kúpalisko a v jeho blízkosti účelové zariadenie Ministerstva vnútra.

Na začiatku oddychových aktivít domácich obyvateľov na čerstvom vzduchu bol podnet Rudolfa Geschwinda, aby si mesto pripomenulo pamiatku obľúbenej Sisi lesoparkom. „Ktorý, žiaľ, už neexistuje. Ale aspoň o ňom máme historické záznamy a pekné spomienky Krupinčanov.“

TEXT MARTINA ŠIMKOVIČOVÁ FOTO MIROSLAV LUKÁČ