Našu prvú kozu sme si kúpili dva mesiace pred narodením najstaršieho syna Ondreja. Cestovali sme pre ňu do iného okresu ešte severnejšie od nás. V ten deň sme museli stihnúť uvedenie knihy mojej sestry v Košiciach. Pekne nablýskaní v Štátnom divadle.

Eliška bola od mlada stará pani. Vždy vedela, čo po pôrode urobiť, aj so svojimi štvorčatami. Naučila ich, kde sa v chlieve spí a kde ide na toaletu. Na pastvu chodila vpredu pred ostatnými kozami, nemala kozie maniere a pri dojení pokojne stála.

Uhynula minulý rok v lete. Našla som už len jej oranžový obojok, ktorý som dlho držala v ruke. Všetky jej dcéry a vnučky majú príznačný hnedý pás na chrbte a bielu škvrnu na hlave. Skombinovali sme ich s obľúbenými anglonubijskými kozami. Sú to také pekné miešanky. Podľa uší sa dá ľahko určiť, ako „čisté“ sú. Niektorým odstávajú vodorovne od hlavy, iné ich nosia pekne zvesené.

Tento rok nám do stáda pribudlo ďalších päť kozliatok. Narodili sa cez deň. Stojíme v chlieve a pozeráme. Deti sa nič nepýtajú, vedia ako zvieratá prichádzajú na svet, ako sa plodia, aj ako umierajú.

Teplota v noci ešte klesá pod nulu. Po anglonúbijských predkoch horšie znášajú chlad. Najmenšiemu sme pripravili košík v kuchyni a na požiadanie priviedli k mame. Odteraz sa život odohráva vonku. Do domu sa vrátime až neskoro v jeseni.

TEXT MAJA KOMANICKÁ FOTO NA TITULKE ĽUBOŠ LEŠKO