Ste emeritným profesorom Technickej univerzity vo Zvolene a zaoberáte sa genetikou lesných drevín. Rudolf Geschwind zakladateľ šľachtenia ruží na našom území bol pôvodne lesníkom.

Rudolf Geschwind bol lesník, absolvent Banskoštiavnickej lesníckej akadémie a už v počiatkoch svojej lesníckej kariéry sa začal venovať šľachteniu lesných drevín. V roku 1864 publikoval svoju prvú prácu, ktorá bola publikovaná v Osterreichische Vierteljahresschirft für Forstwesen pod názvom „Hybridizácia lesných drevín“. Táto práca predbehla prácu Gregora Mendela, v ktorej odhalil zákony dedičnosti. Geschwind sa na rozdiel od Mendela nezaoberal zákonmi dedičnosti, ale odporúčal hybridizáciu pre lesnícku prax. Podotýkam, že v tom čase bol pojem hybridizácie termínom pre šľachtenie. Chcel, aby sa v lesníckej praxi zakladali hybridizačné záhrady, aby sa na všetkých lesníckych učilištiach vyučovala hybridizácia lesných drevín a aby sa tak zvýšila produktívnosť. Bolo veľmi zaujímavé sledovať publikačnú činnosť Rudolfa Geschwindova v tejto oblasti. Na moje smutné prekvapenie sme zistili, že ďalšiu prácu, tentoraz o hybridizácii dubov, publikoval až o dvadsať rokov neskôr. V tomto medziobdobí však Geschwind vydáva knihu o hybridizácii ruží. Výsledky jeho práce na poli hybridizácie ruží bola nakoniec omnoho bohatšie. V lesníckych kruhoch však zostal čiastočne nepochopený.

No dnes ho poznáme ako objaviteľa šľachtenia ruží na území dnešného Slovenska.

Áno. A prečo objaviteľa? Na tomto mieste by som sa pristavil a spomenul, že Geschwind určite nebol prvý, kto hybridizoval ruže, keďže to bolo bežnou praxou už 100 – 150 rokov pred ním. V čom ale spočíval jeho príspevok? V tom, že ruže testoval v drsnej klíme  stredného Slovenska. Všetky ruže, ktoré prežili silné zimy, sa dali uplatniť aj v praxi. To znamená, že neboli len na jedno použitie, ale dostali sa do povedomia širokej verejnosti. Dodnes sú mnohé z nich veľmi obľúbené napríklad v škandinávskych krajinách, sú známe z Kanady a z mnohých ďalších krajín s drsnejšou klímou. Geschwind do genómu šľachtencov totiž zabudoval genóm na mrazuvzdornosť a odolnosť.

Spomenuli ste slovo genóm. Bolo by možné geneticky dokázať či potvrdiť, že ruža šípová, z ktorej Geschwind vyšľachtil svoje mrazuvzdorné ruže, je z územia Krupiny? Môžeme, napríklad, povedať, že jeho odroda Walküre je slovenská ruža?

Ak existuje dôkaz, že Walküre má za rodiča ružu šípovú, je veľmi pravdepodobné, že pochádzala z územia Krupiny. Ak šľachtiteľ používal peľ, ten musel byť čerstvý a nemohol ho voziť z Rakúska alebo z inej časti Európy. Ale dokázať, že tento rodičovský partner Rosa canina bol z okolia Krupiny, to je skôr otázka pre forenznú genetiku. Bolo by potrebné v tomto smere urobiť populačnú štúdiu šípovej ruže zo širšieho územia, teda ako sa vyskytujú jednotlivé alely geograficky a hľadať tie špecifické alely, ktoré by sa vyskytovali len na území Stredného Slovenska. Ak sa takéto nájdu a objavili by sme ich aj v genotype Walküre, potom by bol dôkaz, že šípová ruža z okolia Krupiny bola jedným z rodičovských partnerov. Ak by sa vyskytovali v okolí Krupiny také alelické varianty, ktoré sa vyskytujú na území celej bývalej monarchie, to by nemohol byť dôkaz, že použil šípovú ružu práve z okolia Krupiny.

Čo znamená pojem alelické varianty?

Každý gén má niekoľko možností, niekoľko alel, a tie sa vyskytujú v rámci istého areálu v istej frekvencii. Existujú alely, ktoré sú bežné pre celý areál, sú alely, ktoré sú špecifické pre isté oblasti. Môžem to porovnať s krvnými skupinami. Pre krvné skupiny máme rozličné alely, ktoré ich kontrolujú pre ABO systém, ktorý poznáme, a frekvencia v rámci celého európskeho areálu je rozdielna. Sú oblasti, kde je viac skupiny A alebo B. Podobne je to aj s drevinami. S tým rozdielom, že pri drevinách, pri ktorých skúmame fylogeografiu, nepracujeme s jedným systémom, ale s 12, 15, 17 či 20 lokusmi, na ktorých to skúmame. A z tohto hľadiska by nás zaujímali také, ktoré sú špecifické pre túto oblasť, a potom by sme ich hľadali u Walküre .

Sú dnešná ruža šípová a dnešná Walküre  ružami, ktoré poznal a vyšľachtil Geschwind?

Možno áno, možno nie. Môžeme to určiť nepriamym dôkazom, porovnaním tejto ruže v jednotlivých európskych zbierkach a z tých získať takzvané genetické odtlačky prstov. Do rôznych európskych zbierok ruží sa mohli tieto ruže dostať rôznou cestou. Spolu so získaním genetických odtlačkov by bolo potrebné preskúmať historickú dokumentáciu o získaní výpestkov v jednotlivých európskych zbierkach. Ak by sa napriek tomu, že pochádzali z rôznych zdrojov z rôznych ružiarskych firiem, v nich nachádzali identické genotypy, bol by to nepriamy dôkaz o identite Geschwindových ruží s ich pôvodnými výpestkami. Inak povedané, ak by sa ukázalo, že ruže v zbierkach Arboréta Borová Hora vo Zvolene, rozária v Badene pri Viedni a nemeckého rozária v Sangerhausene sú identické, potom by to bol nepriamy dôkaz, že sú to Geschwindove ruže alebo že pochádzajú ako kópie z pôvodných výpestkov od Geschwinda.

Známy špecialista na Geschwindove ruže Erich Unmuth v Badene vyhľadáva špecializované časopisy a katalógy z konca 19. storočia a zo začiatku 20. storočia a stopuje, kedy sa u známeho nemeckého obchodníka s ružami a šľachtiteľa Petra Lamberta objaví  nová ruža, ktorá má fenotypovo veľmi blízko k tomu, čo má Erich Unmuth vo svojom kultiváriu alebo vo svojej súkromnej zbierke. Je to istejší spôsob identifikácie než genetický?

Práve o tom som hovoril, že okrem genetického výskumu je potrebné urobiť aj výskum historický. Pretože od šľachtiteľa cez obchodníka s ružami až k pestovateľovi je niekedy dlhá cesta. Samozrejme, že rozárium v Sangerhausene, ktoré zakladal Lambert, má s veľkou pravdepodobnosťou výpestky priamo od Geschwinda. Mohlo sa ale tiež stať, že sa krátko po uvedení ruže objavila táto ruža pod iným menom. A toto už je tenký ľad, pretože nemáme s čím porovnávať, pretože nevieme, že táto je priamo z Geschwindovej záhrady v Krupine. Tá po jeho smrti zanikla, aj keď bola presunutá grófkou Chotekovou do Dolnej Krupej, ale nemáme žiaden porovnávací materiál.

Geschwindova ruža Gruss an Teplitz je napríklad v Amerike známa pod názvom Virginia R.Coxe. Ako rozpoznáme túto ružu? Iba podľa farby, vône, dĺžky kvitnutia, porovnávaním?

Táto ruža je známa minimálne pod piatimi komerčnými názvami. Aj tu by stálo za to urobiť takéto genetické odtlačky.

Či nájdeme, jednoducho povedané, originál a falzifikát?

Nenazval by som to takto, ale je možné, že by sa ukázalo, že rastliny majú podobný fenotyp ale rozdielny genotyp. To znamená, že sa dospelo k rovnakému vzhľadu rôznymi kríženiami. Pri generatívnej hybridizácii ruží získate trebárs dvetisíc semenáčikov a z týchto dvetisíc semenáčikov vyberáte jednu, ktorá sa vám nesmierne páči. Vyberiete aj druhú, ktorá je z hybridizácie podobná, príbuzná, ale nazvete ju iným menom. Preto by som to nenazval falzifikátom. Aj keď aj v biológii je možné robiť falzifikáty. Ale povedal by som v tejto situácii iba, že Virginia R. Coxe bolo jednoducho priechodnejšie meno ako Gruss an Teplitz. Na druhej strane máme situáciu, keď pod tým istým názvom figurujú dve ruže. Ide o malé zmeny, napríklad je to len preklad do iného jazyka.

Vyzerá to ako veľká veda vyšľachtiť ružu, ale ruží pribúda. Je každý šľachtenec rovnako kvalitný? Môže dnes šľachtiť hocikto?

Ak sa na to pozrieme historicky, vyzerá to tak, že rod Ruža patrí medzi tie rody, ktoré sú presystematizované. Každý, kto sa tým zaoberal, našiel nejakú ružu. A pomenoval ju novým menom, hovorím o 19. a 20. storočí. Už v 18. storočí boli ruže klasifikované a pomenovávané. Geschwind venuje asi štyridsať strán vo svojej knihe taxonómii a tá kniha vyšla v roku 1864. Dodnes nemáme revíziu, nomenklatúru ruží tvorí asi 200 druhov, máme tisícky mien kultivarov. Problém však je, že všetky ruže sa môžu spontánne krížiť aj v prírode. To znamená, že ak v prírode na jednom mieste môžu vznikať spontánne hybridy, môže prísť botanik a takýto spontánny hybrid povýši na nový druh. A tu sa dá viesť paralela so šľachtiteľmi. Môže nastať tá istá situácia – že šľachtiteľ vyšľachtí niečo nové, zatají rodičovských partnerov, možno ich nezverejnil predchádzajúci šľachtiteľ, získa nový výpestok a ten pomenuje nejakým menom. Či je dobrý alebo nie sa ukáže. Napríklad, či prežije zimy, či sa ukáže ako stabilný a ujme sa na trhu, nemusí byť pritom veľmi odlišný. To, či som urobil niečo nové, súvisí aj s tým, ako som sčítaný v tejto oblasti, či poznám napríklad skupinu popínavých ruží, aby som videl, že aj keď má moja ruža tých istých rodičov, líši sa na 70 percent od inej ruže. Je to veľmi príjemné vyšľachtiť ružu ale až čas ukáže, či sa uplatní v záhradníckej alebo krajinárskej praxi. Väčšie ružiarske firmy na to dnes majú lepšie predpoklady, než mal v tom čase Geschwind.

Z toho ale usudzujem, že Geschwind musel byť nesmierne vzdelaný. V Slovenskom Národnom Múzeu som sa dozvedela, že ešte ako študent Banskej a lesníckej akadémie v Banskej Štiavnici, tuším, ako 16-ročný, navštívil kláštornú záhradu v Hronskom Beňadiku a po tom, ako v nej uvidel nádherné ruže, nadšený sa im rozhodol venovať.

Musel byť vzdelaný, pretože keď som sa pozrel do faksimile vydania jeho knihy z roku 1864, má v nej veľmi presné botanické popisy známych ruží od Himalájí, Indiu, Perziu až po Európu, aby mohol napísať niekoľko kapitol, v ktorých sa venoval taxonómii ruží.

Môžeme ho označiť za osvieteného človeka? Vyštudoval prestížnu Banskú a lesnícku akadémiu v Banskej Štiavnici, ktorá v tom čase bola jedna z najprestížnejších v Európe. Ako lesník pôsobil na viacerých miestach monarchie. Pôsobil aj na Karlovej univerzite v Prahe?

Na Karlovu univerzitu bol pozvaný za profesora, ale ako sa dozvedáme z literatúry, túto ponuku odmietol. Jeden český historik biológie sa o Geschwindovi raz vyjadril, že „mu cestování nedělalo potíže“. Ale to patrilo k statusu štátneho zamestnanca, že bol preraďovaný na iné miesta. Z textu, ktorý sme objavili o hybridizácii dubov vieme, že z Brodu bol preložený do Transylvánie. A že na vozoch bral so sebou výpestky hybridov dubov, pravdepodobne aj ruží. Takýchto príručných škôlok mal viac, rôzneho rozsahu, až kým sa neusadil v Krupine. A takéto cestovanie mu muselo spôsobovať problémy v šľachtiteľskej práci.

Ale nevzdal sa.

Nie, nevzdal sa.

Bol to výnimočný šľachtiteľ?

Pôsobenie na rôznych miestach monarchie isto prispelo k jeho pracovným skúsenostiam lesníka. Akadémia v Banskej Štiavnici bola v tom čase významná vysokoškolská ustanovizeň, ale do akej miery mu to pomohlo pri šľachtení ruží, neviem. Predmet hybridizácia sa na škole samozrejme neučil. Ale iste dostal dobrý základ, aby dokázal využívať poznatky z rôznych miest, z rôznych častí Európy s rôznymi ekologickými podmienkami. A myslím si, že práve v tom spočíva jeho výnimočnosť. Keď začal šľachtiť ruže, šľachtil ich na mrazuvzdornosť. A že si bral ako rodičovského partnera aj z divých ruží aj z týchto oblastí súviselo s jeho záujmom dostať gény mrazuvzdornosti do genómu ruže, čo iní šľachtitelia nerobili. Na záver spomeniem príhodu. V roku 1988 som sprevádzal skupinu fínskych dendrológov, ktorí prišli do Zvolena a chceli navštíviť aj Arborétum Borová Hora. Keď sme prišli do Arboréta, celá návšteva sa skončila pri Geschwindových ružiach, ktoré chceli aj zakúpiť, aby otestovali ich mrazuvzdornosť v škandinávskych podmienkach. Profesor Hagman mi vtedy spomenul, že väčšina ruží ktoré sa nakupujú z európskych záhradníckych firiem, sa nehodia pre škandinávske podmienky. Či sa tá transakcia vtedy uskutočnila neviem, ale celá návšteva fínskych dendrológov sa nakoniec zdržala pol dňa len pri pár terasách s Geschwindovými ružami.

TEXT MARTINA ŠIMKOVIČOVÁ FOTO IVANA KOMANICKÁ

Ladislav Paule je emeritným profesorom na Technickej univerzite vo Zvolene. Pôsobil ako hosťujúci profesor na ETH v Zurichu, ako výskumník na pracovisku Sveriges Lantbruksuniversitet vo Švédsku. Je autorom množstva vedeckých štúdií, okrem iného sa zaoberá genetickými aspektmi záchrany endemických a ohrozených druhov v karpatských lesoch. Časti rozhovoru boli použité v seriáli „Tracing Rudolf Geschwind“ pre Radio Slovakia International www.enrsi.rtvs.sk .

FOTO HORE Norlandrose FOTO V TEXTE Titulný list Geschwindovej knihy Hybridizácia ruží z roku 1864

---