čo čítaš

V poslednom čase predovšetkým texty a knihy, ktoré redigujem. Na iné mi, žiaľ, akosi nezvyšuje čas. Mám však obrovské šťastie, že pracujem v mesačníku, ktorý sa venuje filmu a kde mám dosah na výber autoriek a autorov, čo pre nás píšu. Ich témy aj rukopisy ma zväčša nadchýnajú – a občas privádzajú takmer do šialenstva. Vo všeobecnosti kladné emócie vysoko prevažujú nad zápornými, zúfalstvo sa vyskytuje len ojedinelo a aj to asi len z únavy. Redigovala som aj preklad novelky nobelistu Patricka Modiana Aby si sa nestratil v našej štvrti, ktorého autorom je Dan Jurkovič, a práve redigujem dve zbierky britského básnika Andrewa McMillana, Čas hier a Telo, ktoré vyjdú ako jedna kniha v preklade básnika Michala Talla vo vydavateľstve Literárna bašta. Jurkovič aj Tallo prekladateľsky debutujú a ja sa zrejme v role redaktorky pokúšam vrátiť prekladateľom to, čo som sama ako začínajúca prekladateľka kedysi dostala od redaktorky Anny Šikulovej.

Čítam aj projekty filmov, ktoré sa uchádzajú o podporu z Audiovizuálneho fondu, a najmä čítam a pripomienkujem tony akreditačných materiálov dvoch filmových fakúlt, jednej českej a jednej slovenskej, ktoré sa pokúšajú samy seba „upgradovať“. Plávam v úradníckych formuláciách a usilujem sa v nich neprehliadnuť ostrovy kreatívnych koncepcií a pevne sa držať zmysluplnej štruktúry ako záchranného kolesa.

čo sleduješ

Keď si uchmatnem trochu času len pre seba, schúlim sa do kina a pozerám staré slovenské dokumentárne filmy či novšie francúzske hrané filmy. V rýchlom slede som videla naposledy 1) Titán Julie Ducournau, ktorý ma svojou doslovnosťou a priamym zobrazením násilia takmer umučil na smrť, doráňal na tých najzjazvenejších miestach duše a napriek tomu dojal svojou zúfalou a pokrivenou potrebou nehy, 2) Annette Leosa Caraxa, ktorá naopak mizanscénou, artovosťou a násobením odstupu zafungovala ako protijed voči Titánu a napokon 3) Paríž, 13. obvod Jacquesa Audiarda, ktorý vo svojej kultivovanej čiernobielosti potvrdzuje, že svet, ako ho poznáme z iných filmov i našich vlastných spomienok, ešte stále môže existovať – aspoň pár hodín na plátne.

nad čím rozmýšľaš

Nad hranicami práce. Nad vlastným zlozvykom „laborifikovať“ každú činnosť, každý okamih dňa premeniť na niečo užitočné, podistým, aby som sama pred sebou ospravedlnila, že tu vôbec som. Nad potrebou podávať výkon za každých okolností, nad tým, kde sa to v kultúre berie, či nad tým, ako sa nevoľníctvo nenápadne  – pretože cez množstvo rôznych, a vôbec nie pohodlných stupienkov 20. storočia – prelialo do bezhraničnej (post)kapitalistickej koncepcie času každého z nás, a najmä nad tým, kde sú hranice každého z nás, kam sa podela spolupráca, alebo že aj v pozitívne konotovanom slove spolupráca sa skrýva práca – a to som ešte ani nezačala hovoriť o neviditeľnej práci! Áno, premýšľam aj nad neviditeľnou alebo nad málo viditeľnou prácou žien, nad miestom žien v spoločnosti, premýšľam nad skúsenosťou a hlasom starších žien, žien, ktorým odrástli deti, a vôbec netrpia syndrómom prázdneho hniezda, nad hlasom žien, ktoré majú čo robiť (zase práca!), majú čo povedať, len sa mi zdá, že ich málokedy chce, vie niekto počúvať. Rozmýšľam nad tým, či počúvam dosť – a či je počúvanie opäť práca.

kam chodíš

Chodím plávať. Ponáram sa do čistej vody, potrebujem, aby bola priezračná, takže plávam najčastejšie v bazénoch, nerada vstupujem do mútnych, zelenožltkastých vôd našich jazier, hoci okolo nich rada kráčam, behám, rada ich ovoniavam. V čistej vode s pachom chlóru túžim za plávaním v priezračnom Ochridskom jazere, asi najkrištáľovejšom jazere v Európe, alebo v prúde studenej Čiernej Driny, ktorá z neho vyteká.

Chodím aj do lesa. Čosi vyše polhodiny chôdzou od nášho domu je Kamzík, odtiaľ človek poľahky dôjde odľahlými chodníčkami do Borinky či do Svätého Jura. Malé Karpaty núkajú množstvo značených aj neznačených ciest, kúsok od rušnej výpadovky, pri ktorej bývam, počuť iba les. Je to môj najväčší bratislavský poklad. Počas lockdownov ho síce objavili tisíce ľudí, našťastie pre mňa naň už mnohí opäť zabudli. Myslím, že iba v lese nepracujem, hranice všetkého odrazu určujú len moje zmysly a okolitý priestor.

Mária Ferenčuhová je poetka a prekladateľka. Onedlho vyjde vo vydavateľstve Brak jej preklad komiksu iránskej kresličky, animátorky a režisérky Marjane Satrapi Persepolis, ktorý vychádzal vo Francúzsku v rokoch 2002-2003 a bol aj sfilmovaný.