O ôsmej ráno vystupujem z auta v záhradkárskej oblasti v Dunajskej Strede. Zjazd z cesty je v príliš ostrej zákrute, pod nadjazdom odbočím doprava. Počuť spev vtákov a práve prechádzajúci vlak. Rovno za plotom záhrady Szilvestra Györiho je železničná trať.

Pri vstupe do priestoru plného ruží počujem hlasy. Postupne si podávame ruky s Vladimírom Ježovičom, Miroslavom Horváthom a jeho známou. Naším hostiteľom je Attila Györi, syn významného šľachtiteľa ruží na Slovensku. Ako mi neskôr vysvetlí, otcova záhrada je údajne najväčšou súkromnou zbierkou ruží na Slovensku. Má v nej zhruba 600 odrôd, 200 z nich sám vyšľachtil.

Na tom istom mieste som bola prvý raz presne pred rokom. Na to, že mal Szilvester Györi 87 rokov, bol vo výbornej forme. Chodili sme pomedzi kvitnúce ruže, rozprával mi príbehy spojené s menami niektorých odrôd, ktoré vytvoril. Smial sa a flirtoval ako mladík. Dnes do záhrady nevládze prísť.

Spomínam na pozemku, ktorý je pri vstupe už prázdny a z dvoch tretín zarastený bujným tŕním. Keďže tu na juhu na začiatku júna ruže kvitnú, vidíme mnohé krásne neznáme odrody. Čo tu robíme? „Prišli sme nazbierať ružičky z kolekcie Szilvestra Györiho na medzinárodnú výstavu ruží v Ivanke pri Dunaji, ktorá bude tento víkend,“ odpovedá Miroslav Horváth zo združenia Ivanskí záhradkári.

„Sú veľmi vďačné kvetom. Ale nie sú na rez, pokrývajú pôdu. Veľmi sa mi páčia odrody ako ‘Janko Hraško‘ a ruže pomenované po lodiach.“ Šľachtiteľ ruží, amatérsky, ako vždy zdôrazňoval, bol lodným kapitánom. Plot pri trati zakrývajú obrovské kry ‘Parníka Liptov‘ i ďalších lodí. „To bola jeho láska. Skúsime tu narezať odrody, ktoré vytvoril. Neurčíme ich síce, ale vystavíme ich ako kolekciu Szilvestra Györiho.“

S určovaním, ktoré z ruží okolo nás sú originály priamo z Dunajskej Stredy, pomáha Vladimír Ježovič. Vyše 30 rokov sa staral o genofond ruží v Arboréte Borová hora. Sám amatérsky šľachtiteľ s niekoľkými odrodami je dodnes priateľom Szilvestra Györiho. S nožničkami v ruke sa prestriháva hustým porastom k neodkvitnutým kvetom ešte vhodným na výstavu. Zdá sa mi, že tu niekde by mala byť tmavo-červená elegantná odroda, ktorej jeho priateľ „Szilvo“ dlhé roky stále nechcel dať meno. „Nezmaturovala,“ usmeje sa Vladimír Ježovič. „Ruže dlhší čas pozoroval. Musela spĺňať niekoľko kritérií. Kvalitu nezistíte po jednom roku kvitnutia.“

Ako sa lodník dostane k experimentovaniu s rastlinami? „Mama raz chcela bielu ružu,“ vysvetľuje Attila Györi. „Otec šiel a kúpil jej ružu. No a keď vykvitla, bola červená.“ Kapitán si pozháňal odbornú literatúru. „On sa rozhodol, že bielu ružu mame vypestuje sám.“ Pomohlo mu stretnutie s maďarským šľachtiteľom Markom Gergelym. Spoznal miniatúrne ruže Američana Ralpha Moorea a po odchode na dôchodok začal tvoriť svoje. 200 odrôd za 30 rokov. Na Slovensku ďalšieho takého nemáme.

Zo záhrady vychádzame s kyticami odrezkov. Nasadáme do auta, aby sme kolekciu doplnili z materiálu v Ružovej záhrade uprostred sídliska v Dunajskej Strede. Stretávame tu projektanta Viktora Harmanovského zodpovedného aj za údržbu rozária. „Ruže do tejto záhrady vyberal pán Györi osobne. My sme sa ich iba snažili čo najlepšie rozložiť.“ Priestor rozdelili kovovým oblúkom na dve časti, jednu iba s ružami slávneho rodáka, druhú tvoria skvosty jeho maďarského priateľa Marka Gergelyho. Obe časti na začiatku júna ešte stále kvitnú, Miroslav Horváth i Vladimír Ježovič môžu strihať.  

Presúvame sa na pozemok futbalovej akadémie DAC Dunajská Streda. Jeho majitelia nechali medzi pavilónmi s niekoľkými futbalovými ihriskami postaviť altánok, ku ktorému ako lúče smerujú záhony plné kvetov. „Je tu vysadených 1500 ruží iba od Szilvestra Györiho,“ oznamuje Viktor Harmanovský. Síce sa nedozviem, čo majú spoločné s futbalom, ale do kolekcie zopár kvetov môžeme odstrihnúť. Bude to pekné.

Nasadáme do troch áut a vyrážame po diaľnici do Ivanky pri Bratislave. O 40 minút sa už rozprávam s floristkami, ktoré zdobia stĺpy v miestnom kostole. Ruže Szilvestra Györiho odnášame do kaštieľa. Je plný aranžérov nielen zo Slovenska. „Na medzinárodnú výstavu privážame ruže z Maďarska, Čiech i rakúskeho Badenu,“ hovorí Miroslav Horváth.

Keď sa sem ráno vrátim, stojím v siahodlhom rade návštevníkov. V hlavnej sále hrajú flautistky neďaleko honosne ozdobeného krbu so zrkadlom. Hneď vedľa neho stojí stôl s fotografiou slovenského šľachtiteľa a pohármi s jeho ružami. Obzerajú si ich návštevníčky.

„Akurát som kolegyni hovorila, že je to veľká škoda, že Slovensko nie je hrdé na pána Szilvestra Györiho, ktorý, podľa mňa, vyšľachtil unikátne ružičky,“ hovorí pani Mirka. „Som šťastná, že tu môžem vidieť výsledky jeho práce. Sú nežné, krásne, mnohé kvetom jednoduché, teda prístupné pre včely, takže vlastne aj ekologické, pretože sú otvorené pre opeľovače.“ Chýbajú jej len popisky s názvami, ktoré mnohokrát odrážajú históriu.

„My tady právě s kolegyní diskutujeme, protože jsme floristky, takže se na ty růže koukáme možná jinýma očima,“ hovorí jedna z dvojice učiteliek z Moravy. „Tydlety drobný by mohli být docela dobrý do kytic jako výplň a doplněk velkejch růží. Mají neotřelé tvary poupat i květů.“ Kolegyňa floristka vyzdvihuje okrem tvarov aj farbu. „Která se prolíná jedna v druhé.“ Vraj keď robíte kyticu, hľadáte prechody medzi farbami, ktoré potrebujete doplniť. „A tady by se krásně dali najít.“

„Aké jednoduché, také krásne!“ komentuje staršia dáma s jemným maďarským prízvukom. „Toto by sme ani nepovedali, že sú ruže. Krásne voľačo!“  

Niekoľko odrôd Szilvestra Györiho už s popiskami sa nachádza aj na dvoch hlavných stoloch v miestnosti. Jeden patrí Genetickej banke ruží Českej republiky v Rajhrade, ten druhý Botanickej záhrade Univerzity Komenského v Bratislave. Spolu predstavujú prácu šľachtiteľov prvej Československej republiky, povojnového Československa i Slovenska po roku 1993. Samostatná prezentácia ruží lodného kapitána z Dunajskej Stredy je snahou vzbudiť záujem o jeho odrody a tým ich zachrániť pre budúcnosť.

Po dvoch dňoch na ceste za záchranou výsledku 30-ročnej práce u nás významného šľachtiteľa si dávam dokopy informácie od ružiarov: priemerný vek slovenských šľachtiteľov je momentálne viac ako 80 rokov. Pôvodné ruže, vytvorené v našich klimatických podmienkach, sú na pestovanie v našich záhradách najvhodnejšie. Zanedbaná starostlivosť v arborétach vedie k zániku mnohých pôvodných odrôd. Rušenie odborných škôl zameraných na záhradníctvo vedie k zanedbanej starostlivosti. Už teraz sa tam hlási málo mladých, bude ich ešte menej. Výstavy ruží v Dolnej Krupej i v Ivanke pri Dunaji organizujú nadšenci za pomoci dobrovoľníkov. Vzdelávajú každá iným spôsobom. Ostáva len veriť, že aj vďaka takýmto podujatiam sa záujem o prácu našich šľachtiteľov ako je napr. Szilvester Györi zvýši a trend zániku remesla záhradník a s ním spojenými rizikami pre pôvodné odrody ruží zníži.

TEXT MARTINA ŠIMKOVIČOVÁ FOTO MARTIN ŠIMKOVIČ