Vysadila som Rosu nitida v 90-tych rokoch medzi cestami do Británie a späť, keď som sa snažila premeniť strmý breh v našej záhrade na niečo ako prírodnú, ale pritom štruktúrovanú záhradu. Veľmi sa líšila od toho, čo bolo vtedy u nás v móde, mám na mysli umelo vytvorené skalky, ktoré ste mohli vidieť navŕšené pri chodníkoch či lemujúce priekopy.

Deväťdesiate roky boli o štruktúre rastlín, ktoré podporovala makro fotografia na stránkach kultivovaných časopisov. Aj ja som mala dobrý fotoaparát a pokúšala som sa o takéto snímky.

Iba vďaka fotoaparátu som minulé leto zistila, že na jednom konci rastliny sú kvety aj stonky väčšie, stonka hrubšia, pripomenula mi inú botanickú ružu Rosa rugosa, tak som utekala do susedkinej záhrady a počítala listy, ale vôňa bola nezameniteľne konvalinková.

V skupine európskych šľachtiteľov mi nejakí odborníci na genetiku napísali, že je to spontánna mutácia, pri ktorej rastlina zdvojnásobí počet chromozómov pod vplyvom počasia, či klímy. Tak mám teraz dve ruže lesklé.

Rosa nitida a jej sport

Myslím, že keď som rastlinu pred takmer tridsiatimi rokmi sadila, príliš som sa nezamýšľala nad rastlinou samotnou, páčilo sa mi, že je to botanická ruža, nízka alebo trpasličia ruža a že pekne zapadne medzi ostatné rastliny vyberané pre svoju štruktúru listov, stonky, pre plody alebo zaujímavé či vždyzelené listy. Listy Rosa nitida na jeseň červenajú ako javory. Mala som jasnú predstavu, ktorú formovali návštevy jednej záhrady na hranici Anglicka a Walesu.

Boli v nej ruže? Nejaké áno, vítali nás pri vchode, v studenom októbri a novembri, tmavočervené otužilé ešte stále kvitnúce, na názov som sa nespýtala. Ten breh prírodnej záhrady bol vzadu za domom, marí sa mi, že pri tenisovom kurte, vysadený nejakým záhradným architektom, nenáročný na údržbu. Štruktúry a tvary ma uchvátili.

V starom dome s obrovskou záhradou na hraniciach s Walesom som strávila pár víkendov s Alanom Montefiorem, emeritným profesorom filozofie a s jeho ešte o niečo starším bratom. Spolu títo dvaja starší muži reprezentovali výhonky britskej excentrickosti.

Alainov starší brat žil a pracoval ako lekár niekde v rovníkovej Afrike a na dôchodku žil sám v tomto dome, alebo lepšie povedané v týchto dvoch domoch, keďže boli dva. V tom druhom, zariadenom zmesou nábytku po nebohých manželoch Montefiorovcoch raz mesačne pobýval Alain.

V prvom dome žili s Alainovým bratom tiež mačky, najviac privilegovaná dostala meno Mummie Cat a ak sa nemýlim, spala s Alainovým bratom v posteli. Stretávala som ich na potulkách záhradou a izbami v tejto rozľahlej usadlosti.

Dostala som typickú anglickú spálňu na prvom poschodí s malým umývadlom pri dverách, ktoré lemovala zásterka z rovnakej kvetovanej látky ako boli závesy a prikrývka na posteli. Izby sa líšili len farebnosťou a drobným kusom nábytku, nejakým starožitným nočným stolíkom. Mala som krásny výhľad do záhrady, ale v izbe som sa priveľmi nezdržiavala, nebola som zvyknutá na ticho izby na prvom poschodí.

Spomínam si na dlhé vychádzky po vidieku, na oplotené lúky, na ktorých boli ceduľky vitajte, stačilo dvihnúť závoru, a na cesty k moru, aj keď bola neskorá jeseň. Keď som sa vracala z vychádzok, Alainov brat už rozkladal oheň v záhrade alebo v niektorom zo starých kamenných kozubov.

Jeho komora bola plná kadejakých džemov z domáceho ovocia, o ktorom som netušila, že existuje a bochníkov čedaru zabalených do utierky. Mraznička bola zasa plná jablkového pyré, ktoré som naučila jesť na raňajky. Ochucovali sme ho javorovým sirupom.

Na obed som sa naučila nachystať lososa tradičným spôsobom od predajcu rýb na morskom pobreží. Dodnes ho takto pripravujem na Štedrý večer. Pobrežie bolo lemované vojenskými stavbami. Alain bol rád, keď som uvarila niečo také jednoduché alebo keď som pripravila zemiakovú kašu, lebo mu to pripomínalo jeho detstvo a vojnové roky.

Všetko to uchovávanie v komorách a zber plodov mi tak veľmi pripomínali moju vlastnú rodinu. Tak trebárs zber šípok bola vraj obľúbená činnosť anglických školákov za vojny, keď nebol dostatok vitamínu C, chodievali na okraje lúk rovnako ako moji strýkovia. Dnes sa tomu vraví kultúra zberu.

Večery som trávila zabalená v deke s najnovším číslom Country House, ktoré mi títo dvaja muži priniesli z obchodu v neďalekom mestečku, Alain to nazýval Nesting, budovanie hniezda. Hrali sme karty alebo scrabble a nekonečne dlho sa zhovárali, kým sa Alain nerozlúčil, zostal vždy o trocha dlhšie ako jeho brat, ktorý sa vyhováral na Mummie Cat a ja som nezostala ešte chvíľu sama s čajom v ruke a s príbehmi z rodiny, z kroniky ktorej vypadáva meno samotného Marxa pri príležitosti jedného obedu v ich londýnskom dome.

Mohla by som zistiť presne miesto, kde sme sa nachádzali, ak by som si prešla korešpondenciu, kde som mohla spomenúť názov miesta, ale ja si nepotrpím na detaily a živo si pamätám len farebné ceduľky s názvami Dom na lúke, vyzdobenými a príliš veľkými, ak ich porovnám s našim obyčajným značením.

Aký presný je dnes svet turizmu, všetko úhľadne zaznačené, aj lúka a tabuľka. Ale sú tu veci a dojmy, ktoré dnes už sotva existujú. Červený zátylok pokrytý šupinami a vodnaté oči, blízkosť mora v telesnej schránke predajcu rýb. Bol to Somerset.

Rada by som napísala, že Rosa nitida je pôvodný druh rastúci na pobreží Anglicka a Walesu, ale nie je to tak, je to pôvodný druh Nového Anglicka.

TEXT IVANA KOMANICKÁ FOTO LADISLAV JANDOŠEK