Do verejného rozária v Badene, kúpeľnom mestečku pri Viedni, sa na ruže chodí pozerať v júni, keď kvitnú. Dokonale upravené záhony s vyše 600 odrodami nevykazujú známky chorôb. Podľa nadšencov, akým je Erich Unmuth, však napríklad aj čierna škvrnitosť k ružiam patrí. Takisto ako prirodzenosť ich habitu. Jeho súkromná zbierka pri Badene poskytuje krásu iného druhu. „Všimnite si tie šípky,“ povie nám, keď vchádzame do jeho 2,5 ha kráľovstva hneď pri ceste.

‚Dresdner Barock‘, Hortus, 2008

Z Bratislavy sme sem trafili podľa navigácie. Na nenápadnej odbočke smerom do poľa tesne pred kúpeľným mestečkom vidieť na veľkom kartóne po nemecky napísanú upútavku na samozber kvetov. Gladioly, slnečnice, teraz chryzantémy a astry vysadili oproti oplotenému pozemku Rosenkultivaria s vyše 4500 odrodami ruží. Už z cesty vidieť prevísajúce konáre, ktoré sú momentálne bohato obsypané šípkami rôznych tvarov. „Napríklad tieto malé podlhovasté sú typické pre damaské ruže,“ povie Erich pri jednom z obrovských krov, ktoré nás obkolesujú. Ukážem hneď vedľa na gule o veľkosti malej marhule. Vysvetlí, že pri moderných odrodách sa nedá určiť, o ktorý druh ide. Tvar, veľkosť a farba šípok moderných ruží je polymorfná, pretože po viac ako 200 rokoch šľachtenia s nespočetnými odrodami s rôznym pôvodom sú ich vlastnosti náhodné. Naopak, pri historických odrodách viete podľa tvaru šípky povedať, že tá vedľa je niektorá z ruží damaských. Aj preto Erich Unmuth kvety nestrihá. „Podľa mňa prídete o krásny pohľad, ak ich nenecháte na šípky.“ Podotknem, že na Slovensku ich zbierame na čaj a džem.

Červené, oranžové, hnedé i žlté. Čierne šípky majú ruže bedrovníkové, ‘Pimpinellifolia‘. Postupne dôjdeme dokonca k dvojfarebnému kríku. Na jednej rastline sú vedľa seba čierne i červené plody. Erich priznáva, že medzi unikátnymi odrodami nechá sem tam vyrásť aj divú ružu. „Existuje veľa podôb ruží šípových,“ pokračuje v rozprávaní. Niekoľko divých ruží v Rosenkultivariu v Badene pochádza z východnej Ázie, niektoré z Japonska, mnohé zo severnej Ameriky a Kanady. Zastaneme pri odrode ‘Rosa holikensis‘, ktorú ako prvý pomenoval Andrej Kmeť. Pre Ericha Unmutha je herbár zakladateľa slovenského múzejníctva pokladom. Hoci sa na jeseň sa zmráka rýchlo, stihneme obdivovať aj veľkorysý ker ruže ‘Longicuspis‘ typický pre Himaláje. V Európe sa tak často nevidí. „But I got it from England,“ zasmeje sa.

Prečo sa oplatí sa navštíviť rozárium na jeseň? „Pretože si viete živo predstaviť, aké museli byť tie ruže v kvete,“ odpovie jeho majiteľ. Na druhej strane sa môžeme tešiť na to, ako budú kvitnúť nasledujúcu sezónu. Medzitým sa objavia šípky a listy plné jesenných farieb, hoci nie každá ruža ich má. Ako sa dozviem, jesenné listy majú najmä severoamerické odrody.

Ponuku vysadiť svoju zbierku v poli pri Badene dostal Erich Unmuth od obce v roku 2009. Po jej rozšírení mala nasledovať spolupráca, ku ktorej však nedošlo. „Nemajú záujem.“ Malo to byť laboratórium na štúdium výnimočných druhov ruží, ich správania sa a starostlivosti o nich. Išlo o to porovnávať rôzne druhy, či sú vhodné ako prvky krajinnej architektúry alebo do mestských záhrad. Na prahu svojej sedemdesiatky Erich Unmuth hovorí, že príležitosť naučiť sa od neho rozumieť jednotlivým odrodám ruží je už premárnená. „Už pred 10 rokmi bolo neskoro začať.“ Dodnes vraj žiaden krajinný architekt prah brány v poli neprekročil.

Rozpoviem mu príbeh rozária v Olomouci. Na začiatku milénia zachraňoval mnohé výnimočné odrody pred renováciou ružovej záhrady podľa dobového projektu krajinného architekta majiteľ ružovej škôlky zo Skaličan, Miloslav Šíp. Keď sa pred 5 rokmi vedenie botanickej záhrady v Olomouci rozhodlo z betónových parterov vyradiť trsy ozdobných tráv a vrátiť späť pôvodnú výsadbu ruží, vhodné odrody našli vlastne iba v Skaličanoch. „Myslím si, že krajinní architekti sú nanič.“ Podľa Ericha Unmutha len cítia potrebu tvoriť, nie zachovávať a ochraňovať. Uznáva, že mestské záhrady potrebujú aj nové priestory, lenže staré záhrady vyžadujú opatrnosť. Nemali by sa ničiť tvorivými ambíciami, skôr je nutné zakonzervovať ich stav. „Mnohé rastliny už nikde nekúpite, sú navždy stratené. Všetky tie rozličné odrody okrasných rastlín patria do biosféry a sú kultúrnym dedičstvom,“ hovorí bývalý IT odborník, ktorý vo výskume vlastností niektorých odrôd či potvrdení ich identity spolupracuje s najväčšou zbierkou ruží na svete v nemeckom Sangerhausene.

Obrovské kry z jeho súkromného rozária, by rád videl vo verejných priestoroch. Ako hovorí, v mestských záhradách by sa nemali báť prirodzeného habitu parkových i popínavých ruží. „Jednoducho ich nechajte rásť.“ Prístupy k pestovaniu ruží môžu byť rôzne. Podľa Erich Unmutha však prirodzenosť habitu umožňuje nenáročnú starostlivosť o rastlinu. „Rastú tak pevne, že na ich úpravu po istom čase nepotrebujete nožnice, jednoducho ich zostrihnete krovinorezom. A dokonca im to robí dobre.“ Obrovským krom, ktoré dajú vyniknúť prirodzenému tvaru rastliny, však teraz iba odstráni suché konáre. Na jeseň ruže nestrihá, pretože by vyhnali nové výhonky, ktoré by v zime zamrzli.

Na konci obrovského pozemku sa za postupného súmraku dostávame k miestu, kam zasadí 6 ruží od Vojtecha Benetku. „Zaujal ma tým, že na šľachtenie využíval niektoré odrody Felicitas Švejdy.“ Vo svojej zbierke má už ‘Rudolfínu‘, ktorej jedným z rodičov je práve ruža známej rakúsko-kanadskej šľachtiteľky. „No a ja som zvedavý na ďalšiu popínavú ružu, ktorú Benetka vyšľachtil.“ Podotkne, že ‘Rudolfína‘ je dobrá ruža, pretože je silná, má dlhé obdobie kvitnutia a vytvára veľký ker. Vysvetliť pojem „dobrá ruža“ je však, podľa neho, ťažké. Z hľadiska estetiky by mala mať dobrý vzrast, veľkosť kvetu by mal byť v rovnováhe s veľkosťou listu a samotnej rastliny. „Mňa veľmi zaujímajú ruže s nezvyčajnými rodičmi, ktorí sa považujú za príliš krehké odrody na to, aby u nás dokázali rásť.“

Navyše, uprednostňuje odrody, ktoré sú z oblastí s extrémnym zimným obdobím, ako napríklad v Kanade. Vplyv Felicitas Švejda je viac ako zjavný. Rakúšanka, ktorá začala žiť a pracovať v Kanade, chcela priniesť do tejto oblasti ruže, aké sa dajú nájsť v miernom pásme. Vyšľachtila prvé opakovane kvitnúce popínavé ruže, ktoré sú dostatočne odolné voči teplotám pod -30 °C. Sú nielen odolné, ale aj uznávané odborníkmi. Do takej miery, že získali ocenenia napríklad v Spojenom kráľovstve a v Rosenkultivariu pri rakúskom kúpeľnom meste Baden sú skutočnou pastvou pre oči.

Erich Unmuth chce ukázať, že miestne podnebie je vhodné na pestovanie citlivých čajohybridov, potomkov tropických druhov, ako je ‘Rosa gigantea‘, i ruží, ktoré pochádzajú zo severoamerických prérií alebo Škandinávie. „Každá odroda, každý druh vykazuje iné vlastnosti a rôzny druh krásy a všetky spolu reprezentujú „rod Rosa“ – o tom je Rosenkultivarium.“

TEXT MARTINA ŠIMKOVIČOVÁ FOTO ANNA ŠIMKOVIČOVÁ