V jednom momente nášho rozhovoru som sa uvidela sedieť v lavici v kostole, ako nevnímam omšu, ale pozorne študujem vzory a farby na chrbte kňaza odetého v obradnom rúchu.

V stredoveku sa aj na území Slovenska vyšívali nákladné a honosné cirkevné rúcha. Išlo o vzácnu etapu nášho vyšívačského umenia, kedy profesionálni vyšívači vyšívali zlatými a striebornými niťami, aplikovali perly a drahokamy, ak výšivky podložili kartónom, vytvárali plastické tváre i postavy svätcov. V období renesancie však začali ťažké a honosné cirkevné rúcha zdobiť módnymi výšivkami s profánnymi vzormi. Majstri vyšívači na objednávku vyšívali pre katolícku cirkev na nové cirkevné rúcha hlavne kompozície rastlinných motívov z renesančných vzorkovníc. V evanjelických kostoloch však na rozhraní 16. a 17. storočia naďalej používali staré ornáty z pôvodného katolíckeho prostredia. Keď totiž evanjelická cirkev prebrala niektoré katolícke kostoly, prebrala s nimi aj pôvodný sakrálny odev a textil. Pretože nemala dosť peňazí na nový, používala starý. Až keď sa opotreboval, vymenila ho za nový, bez okázalej výzdoby a výšiviek. Aj preto sa vo viacerých chudobných evanjelických a reformovaných kostoloch zachovali cirkevné textílie zo 16. a 17. storočia so vzácnymi historickými výšivkami. Najvzácnejšie cirkevné rúcha sa uvádzali v inventároch pokladov v chrámoch, niektoré sú dodnes uložené napríklad v Košiciach, Levoči, Bratislave, prípadne v depozitároch niektorých múzeí. Keď kňazi používali cirkevné rúcha a sakrálny textil s prekrásnymi vyšívanými rastlinnými motívmi, vnímavé oči prostých vidieckych žien ich nádhera úplne uchvátila. Aj ony túžili po niečom podobnom, no nemali peniaze na drahé ihly, na hodvábne nite, zlaté či strieborné škófium z cudziny, náročné vyšívanie neovládali a v čase nevoľníctva a poddanstva nemali na vyšívanie ani čas. A tak len obdivovali vzory z renesančných vzorkovníc s motívmi zvláštnych rozkrojených granátových jabĺk, tulipánov, klinčekov a iných plodov a kvetov, ktoré nepoznali a nikdy nevideli. Neskôr ich očarili lupeňovité kvety, hlavne ruže, ktorými boli chrámy a kostoly vyzdobené. To všetko sa im až oveľa neskôr stalo inšpiráciou, ktorú odpozorovali, pretvorili si ju a podľa vlastných predstáv vyšili podomácky prírodne zafarbenými ľanovými, neskôr farebnými bavlnenými niťami.

Ľudová výšivka je teda o dosť mladšia. Kedy sa začali objavovať zdobné prvky na ľudovom odeve? V 18. alebo 19. storočí?

Kým sa dostaneme k výšivkám na našom sviatočnom ľudovom odeve, ktorých nebývalý rozvoj nastal v polovici 19. storočia, musíme si uvedomiť, že najprv bola historická výšivka a až oveľa neskôr ľudová výšivka. V stredoveku boli vzácne a honosné výšivky na rúchach kňazov. Na drahocenných látkach ich vo svojich remeselníckych dielňach vyšívali profesionálni majstri, vyšívalo sa aj v kláštoroch. Keď renesancia dala zelenú pohodliu a kráse, aristokracia a šľachta vyžadovala drahý vyšívaný odev, závesy, stolovú, posteľnú a osobnú bielizeň, aj obradové plachty. Všetko však podliehalo móde a stálo veľa peňazí. Jednoduchý človek peniaze nemal, nevoľník a neskôr poddaný bol rád ak mal aspoň aký taký plátenný odev a navyše, aj pre bohatých platili prísne zákazy vrchnosti, ktoré určovali čo môžu a čo nesmú nosiť. Bohato zdobený odev zo vzácnych látok bol výsadou aristokracie a vyššej šľachty a podliehal móde aj vo výšivkách. Koncom dvadsiatych rokov 16. storočia začali vychádzať vzorkové knihy ornamentov a predlôh na vyšívanie. Prvú vzorkovú knihu vydal v roku 1527 v Kolíne nad Rýnom Peter Quentel, za ním nasledovali Taliani: v roku 1529 Nicolo Zoppino a v roku 1530 Giovanni Andrea Vavassore. Dizajnér látok Mateo Pagano vydal v rokoch 1550-1558 viacero vzorkovníc na vyšívanie i výrobu čipiek. Obľube sa tešili vzorkovnice Johannesa Ambrosiusa Siebmachera z Norimberku, ktorý vydal aj vzorkovnicu heraldických motívov. Išlo o veľmi vzácne knihy, zrejme preto som žiadnu nenašla ani v depozitároch múzeí na Slovensku. Okrem vzorkovníc boli rozšírené štvorcové vyšívané šatky, ktoré sa vyrábali v profesionálnych dielňach a predávali po celej Európe. Vzory na vyšívanie prekresľovali aj vandrujúci kresliari, medzi sebou si ich tiež vymieňali šľachtičné. Vyšívalo sa totiž aj vo feudálnych sídlach, kde pod dozorom vznešenej domácej panej (prípadne aj mníšky) vyšívali hlavne bielizeň do výbavy jej vznešené slobodné dcéry a chovanice z nižších šľachtických rodín. Počas tureckých vojen doviezli hradní páni ako víťazi vojen svojim manželkám aj zajaté Turkyne, ktoré boli známe ako výborné vyšívačky. Len na jednoduchšie vyšívanie si šľachtičné prizývali spomedzi nevoľníčok šikovné dievčatá a ženy z dedín. Vzácne historické výšivky však boli prácou zručných vyškolených vyšívačov.

Takže to bolo vlastne umenie.

Áno, môžeme hovoriť o vysokom vyšívačskom umení.  

Hovoríme o renesancii, potom prídu oveľa komplikovanejšie barokové vzory.

A tam sa v kompozíciách exotických listov, plodov a kvetov objavili aj ruže.

Vlastne aj na barokových textíliách, ťažkých brokátových látkach ich vidno, však?

Áno. Ale to súviselo aj s ozdobným tkaním umeleckých tkáčskych majstrov a neskôr s rozvojom tkáčskych manufaktúr, v ktorých sa tkalo podľa návrhov vtedajších dizajnérov. Umeleckí tkáčski majstri pretavili návrh do osnovy, len oni totiž vedeli dokonale zladiť všetko tak, aby výsledkom bola drahocenná látka s kompozíciou plodov, úponkov, listov, kvetov vrátane ľalií, ruží a pod. V Londýne bola koncom dvadsiatych rokov 18. storočia dokonca žena, dizajnérka Anna M. Garthwaiteová, ktorá navrhovala kvetinové motívy; to bolo v tej dobe priam nevšedný jav. Keď pompéznu barokovú nádheru s ťažkými brokátmi nahradilo hravé, pôvabné no stále prepychové rokoko, vo vzoroch látok z hodvábu prevládli najprv veľké, neskôr drobné kvietky. Látky ktoré už nezdobili drahé honosné ručné výšivky, ale boli zhotovené v manufaktúrach, si mohli dovoliť  už aj bohaté meštianky. No historická výšivka podliehajúca móde pretrvala ďalej a vyšívať musela vedieť každá slobodná dievčina i vydatá žena. Ručné výšivky priniesol empír, biedermeier aj secesia.     

Výšiviek začalo pribúdať. Asi každý chcel mať doma i na sebe niečo také krásne a vzácne. Vzormi ľudových výšiviek sa hrdíme a prezentujeme v zahraničí. O neľudových, oveľa starších, vzorkovníkových výšivkách, tak veľa nehovoríme.

Pritom v 15. storočí boli na našom území v mestách, ktoré boli centrom remeselníckych cechov, majstri na vysokej úrovni, vyšívači zlatom, striebrom, či perlami. Ich honosné výšivky boli určené pre najvyššie vrstvy, teda pre cirkevných predstaviteľov, pre aristokraciu a šľachtu. Až v 17. a 18. storočí sa v sídlach šľachty na našom území začali na vyšívaní jednoduchších plátenných textílií podieľať aj šikovné dievčatá a ženy z vidieka. Nikdy však nevyšívali vzácnym materiálom komplikované vzory podľa vzorkovníkov.

My si predstavujeme, že vyšívané kroje tu boli odjakživa.

No nie je to pravda. Generácie našich pra-pra-prastarých mám z dedín nenosili odjakživa sviatočný ľudový odev s bohatou výšivkou. Najprv používali len stehy, ktoré spájali šírky alebo časti plátna tak, aby z nich mohli ušiť odev. Popri tom spočiatku urobili jednoduché, neskôr zložitejšie výšivky, ktoré lemovali spojovacie stehy. Vo všeobecnosti môžeme povedať, že u nás nastal rozvoj výšiviek aj ozdobného tkania po zrušení poddanstva. Ženy mali dovtedy množstvo povinností, navyše museli odpracovať určitý počet dní „na panskom“, takže si ťažko môžeme predstaviť, že celý deň ťažko robili a potom v noci pri smolienke alebo sviečke vyšívali. Nuž, nevyšili by nič. Tkať plátno a šiť mohli v zimných mesiacoch, keď sa na políčkach a lúkach nepracovalo. Až od polovice 19. storočia, teda po zrušení poddanstva, sa ženám uvoľnil čas aj na to, aby mohli zdobiť časti sviatočného odevu, obradový či bytový textil bohatými výšivkami.

Spomínate vyšívanie podľa vzorkovníkov. To sa teda mohlo objaviť iba vo vyšších vrstvách?

Áno, vo vyšších vrstvách, teda v prostredí katolíckej cirkvi, aristokracie a šľachty išlo o výšivky, ktoré boli finančne náročné na základný aj výzdobný materiál. Odev, cirkevný, obradový a bytový textil zdobili výšivky zlatými a striebornými niťami vysokej rýdzosti, zlatým a strieborným škófiom, aplikáciami perlami. Používali sa farebné hodvábne nite z cudziny, jednotlivé odtiene hodvábu sa vyrábali v rôznych talianskych mestách, napríklad v Neapole, prípadne sa dovážali z Turecka.  

Hodvábom je vyšívaná aj, nazvem ju, dečka zo začiatku 18. storočia vo Vašej knihe „Príbeh vlákna“.   

Malá ozdobná prikrývka je z bývalého kaštieľa grófov Révayovcov v Turčianskej Štiavničke. Po druhej svetovej vojne, keď šľachtické rodiny odchádzali do cudziny, zobrali so sebou najvzácnejšie veci, ktoré mali. To čo nechali sa niekedy dostalo do múzeí ako deponát. Aj SNM v Martine tak získalo niektoré predmety, medzi nimi vyšívanú dečku z jemného súkenka, ktorá ma zaujala. V minulosti na Slovensku vyrábali majstri remeselníci kvalitné jemné biele, modré, čierne, zelené aj červené súkno na časti „panského“ odevu či na veľké ozdobné prikrývky. Nebolo však bežné, aby sa súkenko so zvláštnym jemným, svetlo-zeleným odtieňom použilo na malú vyšívanú dečku, navyše olemovanú čipkou zo zlatých nití – a to bola druhá vec, ktorá ma zaujala, lebo čipka bola zhotovená na objednávku. Vyšívaná dečka so zlatou čipkou tak spájala najmenej dvoch majstrov.

Spoje medzi čipkou a súkenkom mi pripomínajú pavúčiky.

Áno. Sú to jemné zlaté pavúčiky. Na fotografii je dečka podložená oranžovým kartónom a na miestach kde presvitá oranžová farba, vidno jemné spájanie vyšívaného súkenka s čipkou pomocou drobných zlatých pavúčikov. Ide o ukážku vyspelého vyšívačského a čipkárskeho umenia.  

Tie rastliny na výšivke sú bodliaky?

Ťažko povedať. Podľa púčiku by to mohol byť bodliak. Aj listy, jemne rozvinuté na koncoch pripomínajú akant, list paznechtníka. Na dečke sú ornamentálne vinuté motívy, v ktorých sú kvety tak umiestnené, aby esteticky vypĺňali plochu dečky. Pokiaľ ide o kvety, tak existovali určité symboly, ktoré ako dar aj v podobe výšivky boli prejavom lásky, priateľstva. Keď sa pozrieme na rozvinutý piestik kvetov na dečke, pripomína štvorlístok, žeby išlo o vyšívané prianie šťastia? No ide o symboliku kvetov, do ktorej sa tu nechcem púšťať. Ale kvety vo výšivkách podliehali móde, pôvodne boli obľúbené tulipány, klinčeky, neskôr rozvinuté lupeňovité kvety. Aj keď si myslíme, že všetky vzory si vyšívači nosili v hlave, vzor výšivky bol predkreslený, aby nedošlo k chybe a vyšitý motív zodpovedal objednávke. Ozdobná prikrývka mohla byť príležitostným darom sestre alebo matke k narodeninám, ak išlo o dar snúbenici, prikrývku mohol ozvláštniť menší šperk. Pri výšivkách veľmi záležalo na technike výšivkových stehov. Keď si pozrieme hodvábne nite napríklad na listoch tejto prikrývky, vidíme tieňovanie od tmavšej až po svetlú farbu. Na vytvorenie tohto efektu sa používal rozštiepený steh. Napríklad vonkajší obrys listu sa vyšil tmavšou hodvábnou niťou, do toho sa pomedzi vnútornú stranu listu pridával svetlejší, následne tmavší alebo ešte svetlejší odtieň hodvábnej nite. Išlo vlastne o maľbu ihlou. Takéto práce vyšívali majstri vyšívači, ktorí pracovali  s rôznofarebnými hodvábmi, so zlatými a striebornými niťami. Vyšívaná dečka so zlatou čipkou s veľkou pravdepodobnosťou vznikla v remeselníckej dielni a nie ako domáca práca šikovnej dcéry zo šľachtickej rodiny.

Čiže je to dar zo zahraničia?

Nie, prikrývka vznikla na území Slovenska, veď napríklad v Bratislave, Trnave, Banskej Bystrici, Košiciach , Bardejove, Prešove, Levoči a v iných mestách boli cechy so špičkovými remeselníkmi vrátane vyšívačov. Aristokracia a šľachta vlastnila na Slovensku panstvá, hrady, zámky, kaštiele,  nevesty z popredných rodov vyššej šľachty dostávali do vena panské sídla, takže cestovanie a presúvanie sa z jedného do druhého bolo bežné. Členovia aristokratických a šľachtických rodín cestovali do kúpeľov, navštevovali príbuzných a priateľov, chodili na dva-tri týždne na svadby, krstiny. Počas ciest vždy objednali alebo kúpili aj to, čo sa páčilo manželke alebo dcéram. Takto Révayovci získali, popri iných predmetoch, aj dečku. Precízna historická výšivka a čipka zo zlatých nití je dokladom, že aj na Slovensku boli majstri remeselníci, ktorí vedeli zhotoviť krásne zdobené textílie. Preto by sme si mali uvedomiť, že nie všetko čo vidíme v bývalých zámkoch a kaštieľoch aristokracie a šľachty na Slovensku si ich dávni majitelia doviezli z cudziny. Aj u nás sa robili vzácne krásne veci.

Dá sa podľa farebnosti alebo podľa okrajovej čipky určiť, v ktorej oblasti Slovenska vyšili tento vzor?

Nie. Pri ľudovej výšivke by sme to vedeli určiť podľa motívov, farebnosti, techniky vyšívania, použitého materiálu. Ale akonáhle majster vyšívač dostal objednávku, bol schopný splniť akékoľvek prianie zákazníka, aj keby chcel motívy výšiviek a materiál z cudziny. Keď sa v 16. storočí skončila na našom území éra stredovekých cirkevných rúch s vyšitými vyobrazeniami svätcov, pracovali majstri vyšívači so vzorkovníkmi svetských motívov, z ktorých si zákazník mohol vybrať vzory, ktoré sa mu páčili. Vo vyšívačskej dielni existovali aj knihy, do ktorých si majster značil kedy, pre koho a čo vyhotovil, vrátane motívov, navyše každý majster si poznal svoju prácu. Takto sa aj spätne vedel vrátiť ku konkrétnej objednávke a prípadne ju znovu zopakovať.  

Takto si tvorili svoje vzorkovníky?

Áno, aj takto. No vzorov, rôznych motívov sa každý majster snažil mať čo najviac. Čím viac ich mal, tým bol žiadanejší a zákazníci si u neho podávali kľučky. Ale práca majstra remeselníka súvisela aj s určitým vedením účtov, lebo každý musel odvádzať dane a rôzne poplatky. Ak by remeselník podvádzal, vylúčili by ho z cechu a nemohol by viac pracovať. Každý teda presne vedel kedy a čo sa v jeho dielni urobilo a nebol problém sa k tomu v prípade kontroly vrátiť.  

Takže prečo ste vybrali z depozitu SNM práve túto dečku?

Keď som pripravovala knihu „Príbeh vlákna“, nemali sme peniaze na fotografie do obrazovej prílohy. Akonáhle bol text hotový a odovzdaný, komisia na ministerstve nám pridelila financie z fondu na podporu umenia. Dodatočne som teda v priebehu dvoch týždňov musela vybrať textílie a odev s historickými výšivkami, zohnať kvalitného fotografa, pripraviť a dať všetko odfotografovať, následne napísať texty k fotografiám, no bol to stres. Čiže, keby záležalo na mne a mala by som peniaza už na začiatku, pripravila by som obrazovú prílohu zo zbierok múzeí na Slovensku. V časovej tiesni som však  mohla len z fondu SNM v Martine vybrať exponáty, ktoré reprezentovali rôzne techniky historickej výšivky, rôznosť materiálov, vývoj motívov, skrátka vysokú úroveň majstrov vyšívačov na Slovensku v priebehu storočí. Malá ozdobná prikrývka – dečka z 18. storočia majstrovsky a pritom decentne spájala jemné remeselnícke súkenko, vyšívanie farebným hodvábom, rozštiepený steh a čipku zo zlatých nití. Je názornou ukážkou toho, že na Slovensku vedeli majstri remeselníci zhotoviť krásne a hodnotné predmety, porovnateľné so zahraničím.

Zora Mintalová Zubercová, rodená Martinčanka, hrdá Turčianka. Z jednej strany je potomkom nemeckej kolonizácie, ďalší predkovia boli tkáči z Frýdku Místku. Vyštudovala etnografiu a históriu, pracovala 34 rokov v SNM v Martine ako vedúca oddelenia výskumu a istú dobu aj ako zástupkyňa riaditeľa. V roku 2002 založila Múzeum slovenského Červeného kríža, ktorého riaditeľkou sa aj stala. Momentálne je na dôchodku.

SO ZOROU MINTALOVOU ZUBERCOVOU SA ZHOVÁRALA MARTINA ŠIMKOVIČOVÁ

FOTO: MILO FABIAN, FOND SNM V MARTINE