Jeseň je dlhá a farebná. Babie leto sa vracia znova a znova. Vyhovuje mi to. Viem, že to, čo nestihnem spraviť do zimy, už nespravím.

Záhrada sa uloží na spánok. Uviažem poslednú kyticu z ruží. Prekvapivo je medzi nimi aj austinovka. Ruže, ktoré u nás nikdy neprežili zimu. Tento rok som ju posadila k domu. Opiera sa o tmavú stenu drevenice.

Neskôr v záhrade hľadám miesta pre nové, čoskoro prídu poštou. Začnem presvetľovať záhony, zoberiem nožnice a ostrihám ruže šípové. Plody dám do košíka na čaj. Výhonky s listami hodím cez plot kozám. Teším sa s nimi, keď si vychutnávajú posledné zelené kúsky. Suché konáriky spálim.

Vedľa domu je ohnisko. Také, aké býva pri chatách alebo v lese. Veľké ohnisko s naskladaným drevom. Raz mi Adrián z Bardejova povedal, že v parku v meste by mal byť živý oheň, pretože je očisťujúci.

Zapaľujem ohne, kým sa večer dá byť vonku.

Ty si ako cigánka, povie muž, musíš nasiaknuť dymom. Tak odhaľuje rodinné znamenie na tele, veľké tmavé škvrny.

To majú rómske deti, povie naša detská lekárka, keď ich prezerá.

Rozpaľujem vatru, na lavičku položím kožušiny a zabalím sa s deťmi do vlnenej deky.

Je pred splnom alebo po splne, opýta sa muž.

Vyjdem pár metrov na kopec, aby som sa pozrela na mesiac. Víno je ťažké. Z úst mi vychádza para. Spomeniem si na opekačky na chatách. Posledné mačiatko pustíme na noc dovnútra. Pre istotu.

TEXT MAJA KOMANICKÁ FOTO KATARÍNA GRICHOVÁ