Vaše floristické umenie sa počas septembrovej pápežovej návštevy stalo stredobodom pozornosti. Vyjadrili ste sa, že ste dali veľmi významnému človeku do ruky dedičstvo slovenských lúk. Aké kvety ste uviazali do kytice pre pápeža Františka, ktorú dostal pri prílete na bratislavské letisko?

To, že sa slovenská prezidentka spolu s diplomaciou a protokolistami rozhodli dať pápežovi vôbec nejakú kyticu, bolo veľmi diskutované. Ide totiž o to, že vatikánsky alebo spoločenský protokol niečo umožňuje a naopak niečo zakazuje.

Pre mňa existovalo v prípade kytice iba jedno riešenie, ukázať mu a darovať kus nás, kus našej prírody. Tým, že obaja, aj pápež František aj naša prezidentka sú veľmi aktívni v oblastiach enviro a ekológie, bola to jediná cesta, ako sa poďakovať zástupcovi cirkvi, teda božstva, za čistotu a prírodu, ktorú vôbec máme.

V kytici boli naozaj úplne obyčajné, naše pôvodné rastliny. My ich vnímame ako veľmi obyčajné a samozrejmé, ale nie sú až také samozrejmé, napríklad ľubovník alebo kostihoj. Sú krajiny, ktoré by ich chceli, ale nemôžu ich mať. My tu máme flóru tak veľmi bujarú celoročne. To netvrdím iba o lete alebo o jari.

Dotykom a spôsobom, akým pápež uchytil kyticu pri privítaní na letisku dal plne najavo, že to prijíma, že prijíma nás a že sme ho privítali, tak ako sa má.

Pracovať s kvetom znamená vnímať ho vo svojej celistvosti: kvet sa rodí, raší,  rozvíja sa, odkvitá a kvet zomiera. Ako pracuje vo Vás odkaz kvetu a flóry ako takej? Tejto ríši ste prepadli už ako dieťa. Môžeme povedať, že svojou tvorbou ste hranice Slovenska už dávno opustili, hoci tu žijete. Čo sa snažíte dať svetu?

Pre mňa ako človeka, ktorého odmalička fascinovala príroda, biológia a všetko spojené so žitím, bytím a existenciou, bolo vždy dôležité, ako kvetmi vyjadriť život sám.

Som presvedčený, že kvety sú médium, s ktorým sa stretávame, odkedy je človek na svete kultúrna osobnosť alebo kultúrny živočích. To znamená, že kultúrnosť a kvety s ňou spojené idú ruka v ruke od počiatku dejín a stretávame sa s nimi pri najdôležitejších ľudských udalostiach. Či už je to svadba, narodenie dieťaťa, úmrtie.

Kvety navodzujú atmosféru, ktorú vnímame inštinktívne, zmyslami – čuchom, chuťou, hmatom. Keď sa vo vneme spoja dva, tri zmysly, ukladá sa do dlhodobej pamäte.

Keď chceme pochopiť prírodu, musíme pochopiť celú existenciu, od narodenia až po smrť. Smrť je súčasťou života. Keď pochopíme tento cyklus, prejavujeme úctu k samotnej existencii a životu.

Ja sa snažím vo všednej, nevšednej či ťažkej téme nájsť nejakú pridanú hodnotu, ktorá by mala v ľuďoch vyvolať emóciu tak, aby si so spomienkou na vôňu, na hmat, na štruktúru kvetu, na odpadnutý suchý list alebo na odpadnuté kvetenstvo uvedomili, akí sme pominuteľní.

Pracovať s kvetmi znamená okrem iného silne pracovať so symbolmi. Vo Vašom ateliéri máte bieleho páva, čo je veľký symbol v Ázii. Myslíte si, že ľudia z našej proveniencie ešte vedia čítať kvety?

Veľmi veľa ľudí vníma kvet príliš okrajovo. A tiež povrchne, chápu ho ako niečo, čím si upevňujú svoju vážnosť. Neviem, či majú zakódovanú nejakú spomienku, existenciu alebo presvedčenie o nejakom kvete.

Chlapská populácia jednoznačnej holduje ružiam. Určite aj kvôli tomu, že je to kvet komerčný, je všade, všade je ho dosť a je elegantný.

Ale aj dnes je už dosť ľudí, ktorí uprednostňujú obyčajné kvety, kvety ktoré sú všedné. A s nimi pracujem aj ja. Kvalitný trendmejker by mal trendmi ovplyvniť to, ako sa cítime.

Keď potrebujeme človeka alebo komunitu ukľudniť, hľadáme niečo prosté, čisté a jednoduché. Ľudia si potom vyberajú materiály všedné, naše a prírodné kvety ako margaréta, zvonček, obyčajné lúčne kvety.

A v takejto situácii sa nachádzame aj teraz počas korony, ktorá stále prebieha. Chceme ľudí upokojiť, chceme vyvolať pocit útulnosti a bezpečia.

S ROBERTOM BARTOLENOM SA ZHOVÁRALA ELENA SEEBER FOTO ARCHÍV AUTORA