Kniha proroka Jonáša je jedným z menších prorockých spisov a dnes sa už iba zriedkavo považuje za historický text. Príbeh proroka, ktorý tri dni trucuje v bruchu veľryby, patrí medzi tie lepšie známe. Napriek tomu obsahuje drobnosť, rastlinnú záhadu, ktorá ostáva nerozlúštená.

Hovoríme o hebrejskom slove kikájon. V Biblii ho nájdeme iba v príbehu proroka Jonáša, čím sa zaradilo medzi ostatné biblické hapax legomená. V antických textoch takéto slová patria do kategórie ťažko rozlúštiteľných rébusov. A kikájon zaujal už v antike naozajstnú prekladateľskú špičku.

O jeho správnu identifikáciu a preklad sa totiž vedú spory odvtedy, čo svätý Hieroným (342-420) pre neho neznámy termín kikájon nahradil latinským hedera (brečtan). Nabúral tak od čias Septuaginty zaužívanú tradíciu, podľa ktorej spurný prorok Jonáš vyčkáva pred bránami Ninive práve v tieni zázračnej tekvice (kolokyntha).

Hieroným v svojom Commentarium in Jonam cituje biblický text a píše, že kikájon je rýchlo rastúci krík s pevnou stonkou a plochými listami, ktoré sa podobajú divému vínu, a sú dostatočne veľké na to, aby prorokovi poskytli život zachraňujúci tieň.

Zároveň sa však svojim čitateľom zverí, že by pri preklade najradšej postupoval úplne inak. V jeho časoch už neidentifikovateľný hebrejský termín kikájon by rád nahradil výpožičkou ciceon. Latinčina podľa neho pre rastlinu, ktorá by zodpovedala opisu v biblickom texte, vhodný ekvivalent nemá a použiť výpožičku by bolo podľa Hieronyma prekladateľsky „čistejšie“ riešenie.

Ibaže ako to už pri výpožičkách býva, problém neriešia, skôr ho prehlbujú. Hieroným sa teda právom obáva, že by sa našli komentátori, ktorí by v neznámom slove mohli vidieť bájneho tvora či inú prapodivnosť. Nakoniec teda siahne starších prekladoch a nahradí kikájon brečtanom.

Lenže spor o tekvicu neutícha. Objaví sa aj v korešpondencii so svätým Augustínom, ktorému sa zámena tekvice za brečtan nepozdáva.

Hieroným dôvodí, že keby bol použil výpožičku, nikto by nevedel, čo neznáme slovo znamená. Keby sa v svojom preklade rozhodol pre tekvicu, údajne by vložil do biblického textu niečo, čo v ňom nie je. A známy protiklad verný verzus voľný preklad bol na svete.

Tekvicovo-brečtanový spor prepukal a mizol mnoho nasledujúcich storočí. Luther sa v preklade z roku 1534 priklonil k tekvici (Kürbis), no v komentári opísal Jonášov príbeh ako monštrózne neuveriteľný a naznačil, že záhadnou rastlinou by mohol byť divý vinič (Vitis alba).

V najznámejšej anglickej verzii King James (1611) znova nájdeme tekvicu, a prekladateľom českej Kralickej Biblie sa zasa pozdáva brečtan.

Väčšina moderných autorov od polovice 19. storočia, naposledy Zenger, by na mieste záhadného kikájonu rada videla ricínovník (Ricinus communis), známy aj ako Kristova dlaň (Palma Christi). Udomácnil sa aj vo väčšine moderných slovenských prekladov.

Ide o prudko jedovatú rastlinu, ktorá zodpovedá opisu v Knihe proroka Jonáša lepšie. Do oblasti prednej Ázie sa ricínovník dostal zo severnej Afriky. Liečivé účinky ricínového oleja boli dobre známe v asýrskej medicíne a v časoch proroka Jonáša (8. storočie pred Kristom) musel byť dobre známy. To, či je v našom prostredí lepšou kultúrnou substitúciou, je však otázne.

Ak ste si na tekvice a brečtany v príbehu o Jonášovi zvykli, istotne vám tam prekážať nebudú. Nepochybne však ide o kultúrnu substitúciu, či dokonca o prekladateľský omyl, ktorý má taký tuhý korienok, že v biblických prekladoch prežíva dodnes.

TEXT PEPINA ARTIMOVÁ