Budúcnosť stromu je nestrom!

Obracanie sa k excitovaným gestám. Autori sú naraz absolútni tvorcovia a svedkovia. Jazdci fragmentovanej mysle.

Foucaultov heterotopický priestor transcendentna za materializmom dostáva nový charakter, pretože objektovým nikdy nebol, ani nemá ambíciu sa ním stať. Je to svet inštitucionalizácie, ktorý stále akceptuje, že umenie spočíva na pozostalých objektoch, matérii po kultúre.

Pýtať sa na fascináciu možnými umelými rajmi znamená uznať, že skutočnosť antropocénu už nepovažujeme len za teoretickú. Environment po pôsobnosti druhu, ktorý sa sám označil ako nadradený, dospel k nevyhnutným zostupným zmenám a systémová apatickosť blokuje potenciálne vzopätia.

Mark Fisher hovorí o priamej korelácií „kapitalistického realizmu“ a temného dystopického imaginárna okupujúceho náš potenciál vízie pre ľudstvo. Nick Land zároveň alarmuje, že súčasnosť nesie všetky znaky konca epochy. Zdanie definitívnosti nie je namieste už dávno, a tak dolujeme nové svety. Špekulujeme.

Ak koncept uncanny valley zlyhá generovaním umelých tiel pre prílišnú podobnosť, svet za reprezentáciou ponúka východisko. Mourning. Zármutok bol hýbateľom umenia počas storočí – tvorba nie je nevyhnutne mŕtva, jej vitalita bude otestovaná, až keď sa vyliečime z našej mánie a melanchólie, akceptujeme náš projekt napriek jeho koncu. Túžba nepatologického zármutku.

Adam Macko, Vertikálne rúbanie stromu, objekt, 2017, pohľad do výstavy „We can´ t escape into a space we´re in it“ v Múzeu liptovskej dediny Pribylina

Performatívne som zrúbal strom zvrchu nadol a delokalizoval som ho. Najprv do ateliéru, neskôr do výstavného priestoru. Konečným gestom je vrátenie späť do prírody. Uzavretím ho zakopem. Pochovám. Nestrom sa stane budúcim.

Výstava „We can´ t escape into a space we´re in it“ o eskapizme prebieha v Múzeu liptovskej dediny Pribylina od 1.júla do 30. septembra 2022.