Výšivka z mužskej košele, Čataj, 1870, fond SNM v Martine

Čatajská výšivka sa tak ako všetky postupne vyvíjala a má svoje zjavné špecifiká. Staršie výšivky boli zväčša krížikové. Nájdeme tu aj krásne spojovacie švíky, slučkovacie okrajové zúbky doplnené hladkovaním, krivinkou a hrachovinkou. Konopné rubáše sa vyšívali bielou, uceráče a kútnice zase červenou. Odevy našich olympionikov zdobia podstatne novšie ornamenty predkreslenej rastlinnej výšivky. Aj táto modernejšia výšivka bola sprvoti kompaktná červená s čiernym lemovaním, neskôr prišla voľnejšia kompozícia a výraznejšia farebnosť.

Používanie materiálu menil technický pokrok a aktívnejšie kontakty vidieka s mestom. Rozšírenie možností, samozrejme, priniesol aj nové úskalia a nie každá vyšívačka to zvládla na jednotku, takže dnes nájdeme mimoriadne vkusné skvosty, ale aj tie menej vydarené pokusy. Hoci vieme celkom presne identifikovať vplyvy vzorkovníkov rôznych umeleckých smerov, pôvodná lokálna ornamentika je dielom ľudu.

Na Slovensku používame zhruba 5 základných techník vyšívania, ktoré sa ďalej členia a kombinujú. Vzorov sú stovky, možno tisíce. Treba rozlišovať pojmy vzor a rukopis, resp. štýl vyšívania. Pri obradných textíliách ako kútne plachty sa vzory dodržiavali presne. Vyšívanie krojov nebolo zďaleka také rigidné. Kútnu plachtu, ktorá oddeľovala ženu po pôrode od ostatných členov domácnosti, dostala nevesta vyšitú podľa rukopisu miesta, z ktorého pochádzala. Vyšívanie krojových súčiastok dávalo síce väčší priestor fantázii a zručnostiam vyšívačky, ale rukopis bolo treba dodržať striktne, keďže sa chápal ako označenie pôvodu. Bolo dôležité, aby bol jasne odčítateľný.

Prečo pri navrhovaní odevov pre olympionikov dostala priestor práve čatajská výšivka?

Najlepšie by na to odpovedala dizajnérka sama, ale tipla by som, že autorke jednoducho padla do oka pre jej grafickú čistotu. Ako prax ukazuje, laická verejnosť veľmi obľubuje úhľadné motívy kvetov, srdiečok či vtáčikov. Je to taká divná predstava časti Slovákov o akomsi“ všeobecnom slovenskom ornamente“ a bohužiaľ túto predstavu majú často radšej ako realitu, napríklad vzor, ktorý im je pôvodom bližší, ale nie je taký úhľadný. Málokedy vidíme, že pri navrhovaní odevov, či iných reprezentatívnych materiálov padne voľba na ornament zo Šoporne, ktorý je prudko geometrický a jeho svojské vzory pôsobia takmer ako juhoamerické.

Masový vkus uprednostňuje vzory ľahko odčítateľné, úhľadné a precízne nakreslené.

Asi preto sa nezriedka stáva, že sú za slovenské označované aj cudzie vzory, napríklad z poľskej Łowicze alebo maďarskej Kalocse, či výšivky Matyó s jednoznačne čitateľnou, graficky čistou ornamentikou, ktorá tejto predstave dokonale vyhovuje. Rozhodne je na škodu, že ľudí nebaví objavovať a stotožňovať sa s tým, čo im je skutočne lokálne blízke a autentické. Radšej hľadajú onú úhľadne upratanú predstavu.  

Prečo?

Myslím si, že je to odcudzením. Niekedy malo pre ľudí veľkú vážnosť vedieť presne, odkiaľ pochádzajú. Lokálny rukopis sa udržiaval práve preto, že ľudia boli hrdí na to, že sú z tej ktorej oblasti. Dnes je použitie ornamentu čisto estetická záležitosť. Našťastie nič nie je stratené, vďaka mnohým nadšencom a samozrejme etnológom máme kvalitne zmapované a zachované aj veľmi svojské a originálne ľudové ornamenty. Skvelým príkladom môžu byť výšivky z obcí Nižné Repaše a Torysky. Graficky sú to veľmi voľné štylizácie, neučesané, pôsobia trochu ako detská kresba, ale sú farebne i kompozične nádherné.

Rastlinné motívy vo výšivke rukávca z Nižných Repáš sú obrátené dolu hlavou?

Záznam tvorivosti nezaťaženej intelektuálne školeným rukopisom. Práve preto je taká svojvoľná, práve preto je taká zaujímavá.

V módnych kolekciách olympionikov zatiaľ takéto vzory nemajú miesto.

Je to o tom, že ľudia nie sú stotožnení s takouto estetikou ľudovej tvorivosti. Nevedia, čo si o nej myslieť, alebo sa im jednoducho nepáči.

Spolu s partnerom Vladom Korčekom ste začali pred vyše 10 rokmi vyrábať suveníry zo Slovenska s inou estetikou, než boli turisti i miestni zvyknutí. Na svojich suveníroch predstavujete najmä vzory výšivkové a modrotlačové, ktoré možno ľahko lokálne identifikovať.

Predtým, ako sme ich začali robiť, bola väčšina slovenských suvenírov o valaškách, pastieroch a ovečkách. Je to trochu paradox, keďže valašská kultúra bola vlastne nie až tak dávno importovaná z Rumunska.

Pred valašskou kolonizáciou na našom území však prebehla nemecká.

Ale z tejto nemeckej, prevažne banskej estetiky sa symbol krajiny nestal. Uprednostňovať roľnícky a pastiersky charakter tak trochu biednej krajiny bol nápad socialistického režimu. Slovensko je malá krajina, ale rôznorodá, máme tu vinárske regióny, banské oblasti a mnoho ďalších, kde o dreveniciach a haluškách ani nechyrovali. Je načase opustiť všeobecný imidž biednej sedliacko-pastierskej krajiny a pozdvihnúť krásu lokálnu, krásne uhladenú akou je napríklad tá čatajská, ale aj tú graficky avantgardnejšiu.

SO SYLVIOU CIULISOVOU SA ZHOVÁRALA MARTINA ŠIMKOVIČOVÁ

FOTO: ZO ZBIEROK MÚZEA ĽUDOVEJ UMELECKEJ VÝROBY ÚĽUV, FOND SNM V MARTINE, SLOVAKIAGIFT