Michal Czinege je slovenský vizuálny umelec, vyštudoval Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave, kde aj pedagogicky pôsobil. Od roku 2016 žije a tvorí vo Fínsku, kde aktuálne prebieha aj jeho výstava Garden of Death (Kemiönsaari).

čo čítaš?

Naposledy som dočítal básnickú zbierku s názvom Plastiglomerate od geografa a poeta Tima Cresswella. So zbierkou Plastiglomerate uzatvára trilógiu, v ktorej rozoberá vplyv ľudstva na planétu Zem. Konkrétne v tejto zbierke jednotlivé básne odkazujú na globálne znečistenie a ekologické katastrofy spojené s plastom. Na spomínanú knižku som natrafil minulý rok v čase, keď som pracoval na sérii obrazov Mermaids‘ Tears, ktoré sú s témou plastiglomerátov priamo spojené. Pojem Mermaids‘ Tears je zároveň poetickým označením pre mikroplasty nachádzajúce sa v oceáne, ktoré sú spravidla menšie ako jeden centimeter v priemere.

Už dlhšiu dobu mám rozčítanú knihu When Animals Speak od Evy Meijer. Eva Meijer je filozofka, umelkyňa, spisovateľka, speváčka a skladateľka a v tejto knihe spája roky výskumu venovanému vzťahu medzi jazykom a politikou a myšlienkami o medzidruhovej demokracii budúcnosti. Táto kniha mi mnohokrát nedá spať, pretože ma doslova núti a motivuje premýšľať nad našim vzťahom k zvieratám a k našej neschopnosti im načúvať a vnímať ich ako seberovných, s rovnakým právom, nárokom a postavením na existenciu na tejto planéte.

čo sleduješ?

Moja umelecká prax posledných rokov sa radikálne rozšírila o používanie rôznych materiálov a technológií a aj miesto, na ktorom žijem ma núti byť sebestačným. Preto skoro každodenne sledujem veľa DIY (do it yourself) videí o rôznych pracovných postupoch od stolárskej práce, opracovania kovov, až po jednoduché programovanie. V poslednej dobe často sledujem a vyhľadávam aj historické a súčasné recepty na výrobu farieb a maliarskych podkladov na rastlinnej báze.

Myslím, že môj najnovší výstavný projekt Garden of Death (Kemiönsaari), najlepšie odzrkadľuje to, čo sledujem a čím sa v posledných rokoch zaoberám. V tejto priestorovej inštalácii pulzujú maľované siluety rastlín na veľkorozmerných plátnach. Inštalácia je vytvorená špeciálne pre výstavný priestor Kulturhus Björkboda, pričom jej vizuálne prvky majú pôvod v herbároch vyhynutých rastlín z oblasti Kemiönsaari kde sa galéria nachádza. Týmto projektom chcem poukázať na to, že špirálovitý nárast masového vymierania nie je len fenoménom v univerzálnom meradle, ale strata každého druhu má vždy lokálny význam. Na plátnach sa ako chvíľkové záblesky objavujú jemné postavy kostlivcov vysušených rastlín. Sú impulzom niečoho dávno strateného, možno len post-pulzom (after-pulse) alebo spomienkou na to, čo kedysi bolo. Ako oscilujúce stopy, sú len vnemovými udalosťami v mysli diváka, sú nevteleným (unembodied) svetlom a variáciami jeho vlnových dĺžok. Fungovanie inštalácie je založené na interakcii svetla a fyzickej farby, ale aj na tom, ako malé zmeny v určitých vlnových dĺžkach svetla môžu radikálne ovplyvniť naše vnímanie farieb a tým aj spôsob, ako vnímame a interpretujeme viditeľný svet. Chcem aby sa divák zamyslel nad objektívnosťou vnímania a jeho obmedzenosťou vo vzťahu k meniacej sa realite. Čo oddeľuje viditeľné od neviditeľného? Čo sa deje pred našimi očami a čo sa odohráva iba v našej mysli? Čo je to vnemová udalosť, čo je realita a či sú jedným a tým istým? Ako existuje obraz pulzujúcej rastliny, keď môže nadobudnúť inú formu iba ako nervový impulz spôsobený obyčajnou zmenou vlnovej dĺžky svetla? Kde a aký je medzipriestor, v ktorom obraz neexistuje a zároveň existuje? Nadrozmerná mierka krehkých a nenápadne malých rastlín nahrádza ich vlastnú pôvodnú veľkosť a zároveň aj veľkosť návštevníka, ktorého existencia sa teraz stáva fyzicky súčasťou ich sveta.

Ako som už spomenul, zaujímam sa o použitie materiálov na rastlinnej báze a preto je aj výber materiálov inštalácie založený na degradovateľných, netoxických látkach, ktoré v čo najmenšej miere zaťažujú životné prostredie. Ešte pred výstavou v Kulturhus Björkboda som umiestnil kartónovú škatuľu pred svoj ateliér v Nurmes a požiadal som miestnych ľudí, aby priniesli svoje opotrebované bavlnené plachty. Tie som neskôr využil namiesto plátna, zatiaľ čo farba na inštaláciu bola vyrobená z popola spáleného dreva a ako spojivo som využil buničinu/celulózu.

nad čím premýšľaš?

Moje každodenné premýšľanie sa zakaždým vráti k vojne na Ukrajine a našej budúcnosti, a na chvíľu paralyzuje myšlienky o čokoľvek inom. Pokiaľ ide o moju prácu, neustále premýšľam o tom, ako nahradiť používanie problematických materiálov a látok a to tak, aby to, čo vytvorím a použijem v projektoch bolo rozložiteľné bez toxických látok a mikroplastov. Je to však náročné, pretože každá zmena materiálu často znamená kompromis idey alebo formy.
V poslednej dobe veľa premýšľam nad trvácnosťou materiálov, ktoré používam pri vytváraní svojich malieb, objektov a inštalácií. Je dôležité ich zafixovať alebo ich radšej ponechávať krehké a zraniteľné, pretože aj snaha robiť ich trvácne nás dostala do problémov, v ktorých sa nachádzame? Je prekvapujúce, aké zložité je meniť zaužívané návyky a aké dôležité je byť rýchly a efektívny v našej (civilizovanej) spoločnosti. A práve využívanie prírodných materiálov (aspoň v maľbe) stojí v opozícii voči tomuto nastaveniu.