čo čítaš

Práve tento víkend som dočítala Znamení neznámého: rozhovory o spiritualitě od Jana Němca a Petra Vizinu. Bude vo mne ešte dlho rezonovať a budem sa k nej vracať. Je to kniha rozhovorov s rôznymi ľuďmi o…a teraz uvažujem, ako to zhrnúť. Možno takto: o tom, ako porozumieť niečomu, čo nás presahuje, akokoľvek si to pre seba nazveme. A ako sa k tejto hĺbke v nás a mimo nás priblížiť a žiť v súlade s ňou, neprestať sa pýtať otázky, nestuhnúť, pestovať zvedavosť, pokoru, cit.

Okrem toho mám, asi prvýkrát v živote rozčítaných viacero kníh. Objavujem Anne Carson, ponáram sa do jej zbierky Plainwater. V lete som si v NYC kúpila novú knihu amerického fotografa Stephena Shorea Modern Instances: The Craft of Photography. Je to trochu zavádzajúci názov, keďže táto kniha ďaleko presahuje médium fotografie. Stephen je výborný umelec/fotograf a tiež dlhoročný pedagóg na Bard College, ktorému to aj krásne myslí. Okrem svojej tvorby a rôznych inšpiráciách píše o tom, ako pestovať pozornosť voči svetu, o tom, ako scitlivovať naše vnímanie a ako je všetko navzájom prepojené. A už sa veľmi teším na Annie Ernaux a jej The Years, ktorá ma čaká na kôpke tých neprečítaných. S ňou chcem stráviť začiatok zimy.

čo sleduješ

V týchto dňoch najradšej ranné svetlo v mojom byte. Bývam na kopci a slnku nič nebráni v ceste, ráno sa naleje do obývačky/ateliéru ako do nádoby. V októbri je najintenzívnejšie, pri východe je sýto oranžové, potom sa v priebehu hodiny postupne mení do žiarivej žltej, až po chladnú bielu. Ráno často vstanem skoro, pijem čaj, čítam alebo pracujem, a dívam sa s úžasom na svetlo na stenách. Namiesto ranných správ.

nad čím premýšľaš

Nad tým, čo budem variť, ako všetko postíhať, nad tým, ako a čo učiť mojich študentov a študentky – a tu sa vraciam k Stephenovi Shore. Raz som ho počula v rozhovore povedať, že na jeho kurze fotografie sú často mladí ľudia, ktorí primárne študujú neumelecké odbory ako napríklad medicínu či žurnalistiku. Na začiatku sa sám seba spýtal, čo im môže ponúknuť. A namiesto toho, aby sa ich snažil naučiť zvládnuť fotografiu po technickej stránke, aby sa z nich snažil spraviť fotografov/ky, používa médium na to, aby cezeň začali vnímať svet okolo seba s vedomejšou pozornosťou a väčšou citlivosťou. Tieto jeho vety som si zapamätala a teraz ma v pedagogickom procese inšpirujú.

kam chodievaš

Takmer každé ráno do záhrady, kde sa bosá prejdem po tráve. Baví ma sledovať, ako rýchlo sa menia vône v nej, dnes som už kráčala po napadaných listoch. To sú také moje každodenné sprítomňovacie a uzemňovacie rituály. A tento je doslova, cítiť zem pod nohami je to najjednoduchšie a najradikálnejšie zároveň, a v (hlavnom) meste je veľmi vzácne mať túto možnosť.

S mojou kamarátkou, tanečnou umelkyňou a choreografkou Evou Priečkovou chodíme na kamenné pláže Dunaja, kde práve pripravujeme našu novú performance s názvom Holding River, ktorú odpremiérujeme v polovici novembra. Sedíme na brehu, testujeme pohyb vo vzťahu k rieke, pozorujeme, rozprávame sa, zapisujeme si. Nie je to náš prvý spoločný tvorivý proces a opäť si to veľmi užívam. Predstavujeme si, aké je to zažiť veci prvýkrát, a niektoré aj prvýkrát skúšame. Chodím tiež pešo do práce, o pár ulíc nižšie. Do kaviarní. A budúci týždeň do môjho milovaného Lisabonu, nasať slnko a slaný vzduch pred ďalšou zimou.

Katarína Poliačiková je vizuálna umelkyňa a autorka, jej posledná kniha je Meeting Dürer – A Travelogue, séria analógových fotografií a textov o ceste so svojim galeristom za Dürerom, ktorého nebolo možné zapožičať na jej výstavu, od momentu, keď sa zobudila, cez cestu v taxíku a čas vo vlaku až po moment, keď na vlastné oči zhladli päťstoročnú grafiku v brnenskom depozítári Moravskej galérie. Kniha je o rôznych vrstvách melanchólie a o tom, keď sa tvorivý proces stane výsledkom.