čo čítaš


Kúpil som si knihu od Dhoudy s názvom Příručka pro syna. Ideální portrét šlechtice karolinské doby, ktorú vydalo vydavateľstvo ARGO. Je z karolínskeho obdobia, šľachtičná tu píše odkazy pre svojho syna, ktorého jej zobrali, keď mal štrnásť rokov. Na tom celom ma zaujalo, že cez tieto texty z prvej ruky sa dá (aj študentom) priblížiť, ako prežívali svoje životy ľudia v tomto období, akí to boli ľudia, skrátka aká forma ľudskosti sa tu objavovala. Ak sa pozrieme na umenie či architektúru 8. a 9. storočia, zdajú sa nám byť veľmi vzdialené. Ale títo ľudia nám v skutočnosti boli omnoho bližší, akoby sa nám mohlo zdať.

Nedávno som s veľkou empatiou čítal reč Erika Jakuba Grocha k Cene Dominika
Tatarku za knihu Viety a Laudatio Daniela Lišku. Čítam v nich obraz intelektuálov mojej generácie aj so všetkými jej omylmi. Svojim spôsobom ich mám oboch rád, hoci možno oni by sa tomu nie veľmi tešili, že to takto deklarujem.

čo sleduješ


Zbežne sledujem mnoho vecí tu a tam. Aktuálne aj o stave pamiatkovej starostlivosti na Slovensku, čo vnímam ako veľkú katastrofu, ale to je na dlhšie rozprávanie. Návrh nového stavebného zákona som nepreštudoval celý, iba jeho fragmenty, ale sledoval som rozhovory, aj ten s novým riaditeľom pamiatkového úradu. Chodil po svete, je to architekt, premýšľa ako architekt. Ochrana pamiatok, alebo pamiatková starostlivosť je vo veľkej miere vecou architektúry, takže to vnímam ako pozitívum.

To, čo sledujem a zaujíma ma dlhodobo je to, čo robia naši študenti. Do akej miery ich štúdium architektúry zaujíma a vzrušuje. Od začiatku štúdia je na nich vidieť ako sa menia, zaujíma ma nielen, ako sa na veci pozerajú, ale kam sa vedia dostať. Čo ich motivuje, čo ich pohýna, do čoho sú ochotní sa zahĺbiť, aby potom niečo vytvorili. A vlastne aj to, čo sa s tým stane, aký to má ďalší život.


nad čím premýšľaš

Mám rozpracovaných niekoľko projektov, nad nimi premýšľam. Nad domom na
Čajkovského ulici v Košiciach, ku ktorému robíme výskum. Pri skúmaní domu
sme zistili, že dom z konca 19. storočia dali postaviť Georgína a Malvína Meltzerové zo starého šarišského šľachtického rodu, história ktorého siaha až do 16. storočia. Boli to veľké podporovateľky a mecénky umenia. Malvína pomáhala aj košickému maliarovi Ľudovítovi Csordákovi pri jeho štúdiách. Podporovali nadané deti, jedna zo sestier dokonca založila Spolok na ochranu zvierat. Nechali si vytvoriť vitráž v Dóme svätej Alžbety mníchovským vitrážistom, na ktorej je sv. Andrej a sv. Ludovíka, patróni ich rodiny, tá vitráž tam je dodnes.


Ich otec bol vojak, jeden rok dokonca slúžil ako kapitán pražskej pevnosti
a hradu. Napísal niekoľko vojenských traktátov, ktoré dnes nájdeme v rukopisoch v košických archívoch. V roku 1879 urobil na dom projekt Imrich Lang, jeden zo zakladateľov živnostenského spolku v Košiciach. Dnes sme pri výskume našli stopy starších domov, ktorý bol postavený na hradbách. Obe sestry sú pochované na starom košickom cintoríne Rozália a majú krásny náhrobok. Jedna zo sestier odkázala v záveti dom nemeckému hudobníkovi, ktorý napokon zomrel skôr ako ona a majetok tak dostali jeho dedičia. Mňa zaujíma architektúra, ale ku každej architektúre patria príbehy, príbehy sú pre mňa zaujímavé preto, lebo sú o živote v architektúre. Architektúra je hlavne o živote v nej, na čo veľmi často zabúdame.


kam chodíš


V poslednom týždni kdekade, v pondelok som bol v porote na posúdenie projektu úpravy Bardejovskej kalvárie a na konferencii Bardkontakt, v utorok som prednášal v Bardejove o Urbanovej veži v Košiciach, preto lebo podobnú vežu mali v Bardejove, ale tú niekedy okolo prelomu 19. a 20. storočia zbúrali. Bardejovská kalvária je pamiatka, ktorá je zarastená a v súťaži išlo o to, aby sa historická architektúra stala čitateľnou, aby sa zlepšili komunikácie a aby bola lepšie prepojená s mestom. Pri takýchto rekonštrukciách je potrebné zvažovať viac vecí. Kalvárie sú vlastne všade na svete rovnaké, ide o zopakovanie alebo revokáciu Jeruzalemskej kalvárie, na vrchole je kostol s tromi krížmi a štácie, kaplnky pri ktorých sa veriaci po ceste zastavujú a ktoré symbolizujú cestu k ukrižovaniu. Bardejovská kalvária bola vybudovaná začiatkom 19.storočia a ide o kalváriu s krajinárskymi úpravami. Jej súčasťou bola historická alej, ktorá je dnes už prerastená a cintoríny. Ak zeleň prebujnie, koncept architektúry sa stráca, je potrebné uvažovať, či sa zeleň vyrúbe a nahradí alebo dosadí či upraví. Ochranári dnes samozrejme majú záujem chrániť každú vzrastlú zeleň, aj keď ide o náletové dreviny, ako je to aj na Bardejovskej kalvárii. U nás sa poväčšine nechráni zeleň ako historická zeleň ale iba ako zeleň. Historické parky na Slovensku sú zanedbané, lebo parky si vyžadujú dlhodobú a intenzívnu záhradnú starostlivosť, ktorá u nás bola a je zanedbávaná. Svetlým príkladom obnovy historickej zelene je obnova anglického parku v Jasove, ktorý už dnes vyzerá ako tak. Tu ale máme zachovaný plán výsadby spolu so súpisom vysadených rastlín a drevín z 19.storočia. Cestou do Košíc som sa narýchlo zastavil v Prešove na (Vladimírom Beskidom) komentovanom ukončení výstavy Petra Rónaia. Ostatné chodenia nestoja za zmienku lebo sú o vybavovaní bežných potrieb pre život alebo súvisia s práve aktuálnou prácou.

Autor je historik architektúry a vysokoškolský pedagóg.