Je ťažké otvoriť akúkoľvek knihu na chate venovanú rastlinám a bylinám a nenaraziť v nej na vety, ktoré si otec podčiarkoval. Tak som vytiahla Môj bylinkový herbár, ktorý som si kúpila iba nedávno, kde je väčšina strán nepopísaná, vyhradená na poznámky. Možno môj budúci Ružiarsky denník, pomyslela som si.

Herbár obsahuje niekoľko stručných receptov. Nalistovala som Rosu caninu a dočítala som sa, že šípky obsahujú desaťkrát viac vitamínu C ako citróny! Myslím, že túto vetu by si otec podčiarkol.

Potom som si prečítala recept na ružový likér a spomenula si na byliny naložené v liehu, ktoré napomáhali zdraviu, ako cesnaková tinktúra uložená celý rok v kameninovej nádobe v hornej polici v špajzi, ktorú bolo možné konzumovať iba po kvapkách.

Vyrástla som v dome, kde sa pestovala takáto kultúra, aj pitie vody bolo rituálom. Som z kúpeľného mesta a kultúra pitia vody tu má dlhú tradíciu. Nevedeli sme, že to, čo otec praktizoval, sa nazýva dobrým životom, životom, ktorý sa vzťahuje k starostlivosti a liečbe.

Recept na likér tu nejdem prepisovať, ale mohla by som ponúknuť recept aj keď veľmi nepresný na šípkový džem. Každý dobrý kuchár si ho prispôsobí a myslím, že tak urobil aj otec.

Robil ho zo šípok, ktoré očistil od vnútra, pomlel na masovom mlynčeku a nakoniec pridal med. Nevaril ho, keďže to bolo v jeho vitariánskom období, keď jedol všetko surové.

Strávil hodiny v kuchyni čistením šípok, alebo aspoň mne to pripadalo ako hodiny, ukazoval mi pri tom, aká je šípka vo vnútri nebezpečná so všetkými tými chĺpkami, ktoré Vám môžu zájsť za krk a spôsobiť veľmi nepríjemné šteklenie. Bola to moja prvá skúsenosť so semienkami ruží, aj keď ich otec hádzal do koša.

Dočítala som sa tiež, že Rosa canina je pionierska rastlina, teda že kolonizuje nehostinné miesta ako prvá. Myslím, že je dobrým symbolom našej záhrady, ktorá vznikla na kopci na lúke, aj keď susedia, ako vždy tvrdila mama, si postavili chaty na mieste bývalých záhrad a mali tak pred nami roky náskok, roky obrábanej pôdy, ktoré nedokážeme dohnať.

Ako sa dozvedám z otcovho archívu, náš pozemok bola obyčajná nehostinná a neúrodná plocha, na ktorej sa pre jej okolie ako píše otec a tiež zo zdravotných dôvodov rozhodol postaviť rekreačný dom. Tú plochu zakúpil, keď som sa narodila. O desať rokov na to žiada úrady, aby nám tam dovolili bývať. Otec vie, že je to možné iba na výnimku, ktorú dostali susedia aj iní na druhej strane kopca, lebo ako pripomína, výsadba sa živelne rozmohla, čo pripúšťajú aj samotné socialistické úrady. Výnimku nedostal. O štyridsať rokov na to, krátko pred tým než odišiel, podpísal podklady ku kolaudácii.

A vykopal poslednú ružu šípovú s kmeňom skoro ako mladý strom s bratovou pomocou alebo ju vykopal brat s otcovou. Na svahu však už rastú mladé semenáče, ktoré otec vždy zastrihol, takže sme nikdy nevideli ako zakvitnú a ja premýšľam nad tým, či lesklú ružu psiu mladý folkový spevák, čo o nej spieval, skutočne niekde videl. Viem však, že refrén jeho piesne „Na sanitku sa nemáva“, je skutočný.

TEXT IVANA KOMANICKÁ FOTO LADISLAV JANDOŠEK