Výstava Poézia o bunkách a semenách je tvojimi slovami príspevkom k tomu, ako chceme a budeme žiť poučení pandemickou situáciou…

Áno, v tvorbe autoriek som videla určité paralely so súčasnou spoločenskou situáciou, čo je napokon prirodzené, keďže každé umenie do istej miery reflektuje prostredie a čas, v ktorom vzniká. V tomto zmysle sa doslova vyjadrila aj samotná Janja Prokić.

Za veľmi inšpiratívny v tomto zmysle považujem princíp dobrovoľného púšťania kontroly, či už nad výsledkom tvorivého procesu, ale aj života ako takého, uvoľnenie sa do plynutia, plávania s prúdom.

Predstavujem si to ako zmenu perspektívy, resp. zmenu hierarchie, kde človek vo svojich vlastných očiach nefiguruje už viac ako pán, ktorý zhora kontroluje a ovláda okolitý svet, ale sa naopak, vnára do spletitého tkaniva života ako jedna z jeho súčastí, rovnocenný ostatným zložkám – rastlinám, zvieratám, živlom…

Monika Pascoe Mikyšková, Bez názvu, zo série Botanika, 2O21, betón a Srdce, zo série Botanika, 2O21, nepálená hlina, zlato

Mohla by si povedať niečo o telesnosti rastlín a médiu keramiky, ktoré sú vo veľkej miere zastúpené na výstave?

Keramika je, pokiaľ viem, pre obe vystavujúce autorky skôr experimentálnym materiálom Monika je maliarka a Janja šperkárka. Takže sa domnievam, že pri práci s keramikou obidve objavujú iné aspekty seba samých ako umelkýň.

Keramické objekty na výstave viac či menej voľne evokujú rastlinné telá, ale vzhľadom k relatívnej masívnosti („korporalite“) hliny, ktorá sa spája skôr s kvalitou ľudského či zvieracieho tela, dostávajú trošku antropomorfný charakter.

Niet divu, že napr. Janjine diela evokujú, aspoň mne, pohlavné orgány, resp. sféru sexuality ako takej. Napokon, sexuálna sila je tvorivá energia, ktorá ovláda všetky živé tvory vrátane rastlín.

Janja Prokić, Veľký Objekt, 2O21, keramika, sklo

Akvarely Moniky Pascoe Mikyškovej odkazujú na botanické ilustrácie, avšak na úrovni bunky. Prinášajú rovnakú poéziu. Majú aj vedeckú opodstatnenosť?

Pokiaľ viem, Monika sa pri svojich akvareloch a kresbách inšpiruje vedeckými ilustráciami, napríklad botanickými ilustráciami Nehemiaha Grewa z druhej polovice 17. storočia, ale neviem povedať, nakoľko presne zodpovedajú vedecky popísanej realite.

Skôr si myslím, že autorku fascinuje rozmanitosť a komplexnosť mikrosveta a je pre ňu možno prvotnou inšpiráciou. Ale výsledné diela sú pretavené cez jej osobnú skúsenosť a obsahujú podľa mňa aj psychologický rozmer.

Môžu byť metaforou duševných stavov. Takže na výstave sme síce videli rastliny, ale mohli sme ich čítať aj ako metafory ľudského tela a ľudskej psychiky.

S ALEXANDROU TAMÁSOVOU SA ZHOVÁRALA IVANA KOMANICKÁ

FOTO TIBOR CZITÓ

Foto na titulke Monika Pascoe Mikyšková, small shapes, akvarel a kresba, 2O21

Výstava Poézia o bunkách a semenách vo Východoslovenskej galérii v Košiciach potrvá do 13. februára 2O21